Vitajte v mojom antikvariáte!

na FACEBOOKU - https://www.facebook.com/ripakovantikvariat/

Chcete mať prehľad o najnovších prírastkoch? Zadajte svoju e-mailovú adresu do kolónky "Follow by Email" vpravo hore. Alebo sa stanete členom stránky na Facebooku. Vyberte si to, čo je Vašej duši najbližšie. Ak sa Vám niečo zapáči, napíšte mi na riporipo@gmail.com. Postup bude nasledujúci :

a.) uvediete Vašu adresu b.) hmotnosť knihy pre výpočet poštovného - do 500 g - cena 1,60 € listová zásielka doporučene II. Trieda. Ak bude hmotnosť zásielky vyššia, vždy platia cenníky zásielok Slovenskej pošty c.) vyberiete si banku, do ktorej zaplatíte za knihu a zásielku (mBank resp. ČSOB). Na dobierku, po zlých skúsenostiach, neposielam. d.) Dáte mi avízo o zrealizovaní platby. Môžeme sa dohodnúť i na osobnom prebratí zásielky v Košiciach. e.) posielam zásielku f.) tešíte sa z knihy g.) čítate ..)

Jednoduché, však? )

ANTIKVÁRIUM (magyarul)

Ha Magyarországról van, és bármelyik könyv érdekelné, kérjük írjon a riporipo@gmail.com címre. A könyvek küldhetök postán. Ha átutazóban van Kassán, a megrendelt könyveket személyesen is átveheti.

nedeľa 1. júla 2018

MCCLURE, JAMES - PARNÉ PRASA / VŠETEČNÍK / KAT

MCCLURE, JAMES

PARNÉ PRASA / VŠETEČNÍK / KAT
(The Steam Pig / The Goosberry Fool / The Sunday Hangman)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1981
edícia Zelená knižnica
preklad Karol Dlouhý
prebal Ľubomír Longauer
1. vydanie
13-72-100-81

beletria, detektívky,
606 s., slovenčina
hmotnosť: 661 g

tvrdá väzba s prebalom
0,70 €

*zukol3*

Detektívna literatúra je dnes taký rozvetvený, tematický a umelecky diferencovaný žáner, že už prestala byť len oddychovým čítaním nenáročných. Niektorí autori zachycujú realitu svojho prostredia - zvyčajne neľútostnú a neprikrášlenú - tak, že sa ich diela stávajú nepríjemne pravdivými zrkadlami ich prostredia a jeho chronických neduhov.

McClurove detektívne príbehy predstavujú nový variant tohto novátorstvu už zdanlivo neprístupného žánru. Ich novosť je nielen v tematike, ale aj v prístupe a spracovaní. Autor ponúka náročnému čitateľovi nielen kriminálne záhady, napätie a nakoniec perfektné riešenie, ale aj široký zaber drsnej až otriasajúcej reality pomerov v súčasnej Juhoafrickej republike s jej rasovým bezprávím a tragickými sociálnymi rozpormi. Sám to všetko veľmi dobre pozná. Narodil sa tam a žil tam. Bohaté novinárske skúsenosti a dokonalá znalosť prostredia dodávajú dielam tohto realistu s prenikavým pohľadom a so suchým humorom fascinujúcu príťažlivosť, pričom sám ani na chvíľu nenecháva nikoho na pochybách o svojich názoroch.

Nositeľmi jeho názorov sú dvaja hrdinovia, biely poručík Tromp Kramer a jeho čierny seržant Mickey Zondi z oddelenia vrážd trekkersburskej kriminálky. Blízky osobný a pracovný vzťah týchto dvoch ľudí obdarených drsným humorom, dôslednou logikou a nesmiernou, až fanatickou vytrvalosťou vyznieva ako symbol vzťahu dvoch rás, aký by mal byť alebo sa vyvinúť v budúcnosti. V ich postavách dostávajú tie kruté, drsné príbehy hlboký humánny podtext.

James McClure sa uviedol do literatúry tohto žánru veľmi úspešne: jeho prvá kniha (Parné prasa) mu získala r. 1971 Zlatú dýku za najlepší detektívny román roka v Anglicku.





Zondi už deviaty raz obišiel radnicu a zastal pri hlavnej bráne. Ostatní žobráci boli na svojom mieste ako inokedy, ale tých si nevšímal. Opýta sa na najpovolanejšom mieste.

Prešiel na druhú stranu De Wetovej, vošiel do parčíka pri súde, a keď videl, ako žltý dodge zastavuje pri bočnej bráne, prebehol pod okná porotného súdu, odkiaľ mal dobrý výhľad. Ale zo sedanu nikto nevystúpil, lebo ešte nebola jedna hodina. Mal teda čas vyfajčiť si texanku.

O jednej slnko prekročilo zenit a začalo sa ozajstné popoludnie. Ako sa tieň radnice odsúval po chodníku, tak sa odsúvali chromí a kaliky z radničného stĺporadia na nové stanovištia. Hrotitý tieň, čo vrhala špicatá veža s hodinami, preskočil na opačnú stranu a postupoval po druhom krídle. O piatej rozpára budovu hlavnej pošty, ľudia sa vyhrnú, zaplnia chodníky, roztratia sa do uličiek a nakoniec zmiznú. Ale teraz vládol pokoj. Horúčava bola príšerná.

Keď žltý dodge odfrčal po Promenáde, Gershwin Mkize sa lenivo sunul po širokom chodníku vysypanom štrkom. Hnedastý trávnik po oboch stranách bol taký suchý, že pristávajúce a štartujúce kobylky vírili obláčiky prachu. Ich ustavičný pohyb nápadne kontrastoval s nehybnými postavami bantuských súdnych zriadencov, čo sa tam cez obedňajšiu prestávku vyvaľovali s včerajším chlebom a s včerajšími novinami, ale našiel odozvu v Gershwinovej čudne skackavej chôdzi — Kramer raz povedal, že to je výsledok toho, keď niekto chodí s cundrami. Jeho úzke pery, karamelová pleť a ulízané vlasy naozaj prezrádzali, že je z tých, čo zbalia hocakú.

Gershwin zastal a oprel sa o palmu. Pretože stála na mierne vyvýšenom teréne, mal dobrý výhľad na premávku. Riaditeľ cirkusu prišiel na každodennú inšpekciu.

Zondi sa nehýbal z miesta, bol asi päť metrov rovno za Gershwinom a spokojne sa usmieval. K chlapíkovi ako Gershwin je bez ohľadu na pohnútky vždy najlepšie priblížiť sa odzadu. Ak išlo o nenávisť, mal dotyčný aké-také šance, hoci Gershwinovi osobní strážcovia čakali v dodgi na trhovisku. Ak išlo iba o to, že ste sa ho chceli niečo opýtať, aj tak je chrbát najcitlivejšia časť ľudí jeho typu — ľahký dotyk ich vyvedie z rovnováhy a rozviaže im jazyk.

Na Gershwinovi bolo badať, že je podráždený. Rýpal nechtom do kôry palmy, vytrhával vlákna a rezko podupkával dvojfarebnými topánkami. Potom vytiahol žltú vreckovku, osušil si ňou tvár ako labutienkou a nakoniec si vytrel nozdry. Zafučal.

A opäť zafučal, tentoraz prekvapením. Zondi odfrkol ohorok cigarety tak, že nim zasiahol prepotený fľak na žltom saku rovno medzi lopatkami. Kým sa Gershwin stihol obrátiť, Zondi mu stál pri uchu.

„Čo ťa trápi, Sekáč zasa hltá mince?”

„Á, seržant Mickey Zondi,” povedal Gershwin, ale ani po očku naňho nepozrel. „Sekáč už robí dobrotu, nefláka sa po záchodoch. Rozmýšľam o tom novom chalanovi pri telefónnej búdke. Dočerta, nezdá sa mi veľmi spokojný.”

Gershwinova namyslenosť sa prejavovala aj v tom, že radšej hovoril po anglicky ako rodným jazykom, po zulusky.

„Prečo?” opýtal sa Zondi bodro. „Je prvý týždeň vo veľkom meste? Stavím sa, že keď si ho prehováral, preťahoval si mu medový motúz popod nos. Hovoril si, pozri, máš len jeden život. Tvoji bratia nemôžu robiť v meste, lebo nemajú priepustky, ale polišom je fuk, že ty nemáš priepustku, takých ako ty nechávajú na pokoji. Stačí, že budeš ukazovať Európanom tie svoje nohy a hneď ti dajú peniaze, môžeš ich posielať mame — a bratom.”

„Veru tak,” prisvedčil veľmi milo Gershwin.

Zondi začal po zulusky: „Ale teraz už vie, na čom je. Chce, aby ho bratia odniesli. Ale oni nemajú priepustky.”

„Neskôr bude dostávať viac, aby mal aj pre rodinu,” pokračoval Gershwin po anglicky. „Počujte, minul som veľa benzínu, kým som ho našiel, býva ďaleko v horách. Veľa, veľa benzínu — veľa peňazí.”

„Vezmi si texanku.”

Gershwin vylovil z balíčka cigaretu, no tak nedočkavo sa chcel pochvastať parádnym plynovým zapaľovačom, že mu vypadla z ruky.

„Ale nie, vezmi si druhú,” povedal Zondi tiež po anglicky, keď sa Gershwin zohol po cigaretu, a zadržal ho za plece. Gershwin prikývol — a keď zachytil rýchly pohyb, zašľapol podpätkom tabak do zeme. Čierny uličník, ktorý sa živil tým, že šúľal z ohorkov cigarety, odkradol sa nazad na verandu súdu.