Vitajte v mojom antikvariáte!

Chcete mať prehľad o najnovších prírastkoch? Zadajte svoju e-mailovú adresu do kolónky "Prírastky kníh na e-mail" v ľavom stĺpci a na váš e-mail príde maximálne jedna správa denne.

Alebo sa staňte členom stránky na Facebooku.
https://www.facebook.com/groups/ripakovantikvariat/
Vyberte si to, čo je Vašej duši najbližšie.

Ak sa Vám niečo zapáči, napíšte mi na
riporipo@gmail.com
Postup bude nasledujúci :

a.) uveďte tituly, o ktoré máte záujem
b.) uveďte Vašu adresu, prípadne telefón
c.) skontrolujem dostupnosť kníh a následne vám pošlem pokyny na platbu vopred. Na dobierku, po zlých skúsenostiach, neposielam.
d.) Dáte mi avízo o zrealizovaní platby.
e.) Po obdržaní platby na môj účet vám knihy do troch dní posielam

Jednoduché, však? )

ANTIKVÁRIUM (magyarul)

Ha Magyarországról van, és bármelyik könyv érdekelné, kérjük írjon a riporipo@gmail.com címre. A könyvek küldhetök postán. Ha átutazóban van Kassán, a megrendelt könyveket személyesen is átveheti.

sobota 30. júna 2018

MORIC, RUDO - SMRŤ TRIDSAŤSEDMIČKY

MORIC, RUDO

SMRŤ TRIDSAŤSEDMIČKY

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1977
prebal Dušan Grečner
5.000 výtlačkov
13-72-111-77

beletria, próza krátka, poviedky,
84 s., slovenčina
hmotnosť: 189 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

0,80 €

*zukol3* in **O7**

Cyklus piatich poviedok Ruda Morica, ktoré vychádzajú pod spoločným názvom Smrť trjdsaťsedmičky, poskytne dnešnému čitateľovi zaujímavý pohľad na účasť pravidelných armádnych jednotiek v povstaleckých bojoch a priblíži mu pozoruhodné ľudské typy bojovníkov.

Rudo Moric, priamy účastník Povstania, čerpá z autentických zážitkov. Doteraz približoval Povstanie najmä dospievajúcej mládeži. Tentoraz sa obracia viac na dospelého čitateľa a jemu adresuje pohnuté, sviežo a zaujímavo vyrozprávané príbehy ľudí a históriu protitankového kanóna ráže 37, jeho osudy v bojoch od nasadenia pri Strečne až po posledný boj pri Banskej Bystrici. Osud kanóna „tridsaťsedmičky“ je spojovacím článkom cyklu, ním je rámcované celé Moricovo rozprávanie, v ktorom sa spája istá dokumentárnosť, vecnosť a situačná autentickosť s ozajstnými životnými zážitkami a zároveň s autorovými dlhoročnými prozaickými skúsenosťami.

Tieto jeho najnovšie poviedky sú nesporne prínosom do našej bohatej a mnohotvárnej prózy s povstaleckou tematikou.






O H E Ň Z OCEĽOVÉHO H U R B A N A

Priam nad dedinou naháňali dva šturmoviky ťažkého junkersa. Bystro ako usilovné včely krúžili okolo neho a dobiedzali doň guľometnými dávkami, raz krátkymi, o to však jedovatejšími, raz zase tiahlymi, dlhočiznými.

Hľadím spoza uhla stodoly na tú naháňačku a v duchu drukujem šturmovikom. Len po ňom, molodci, len po ňom, fašistickom čertovi!'

Posádka junkersa pochopila, že je v kliešťach, usilovala sa uniknúť, lež nemohla. A ani sa jej to nepodarilo. Po tiahlej dávke guľometných striel, medzi ktorými sa mihali svätojánske mušky svietiacich nábojov, a ako žihadlá sa zahrýzali do trupu bombardéra, vyvalil sa z junkersa kúdol dymu. Hustol, šíril a ťahal sa ako nesmieme dlhý závoj ponad dedinu. Ktosi vedľa mňa zjajčal, až mi v ušiach zacvendžalo: „Dostali ho, fašistu!“

Pehavý Vilo vyvreskoval a skákal vozvysok ako cap, ešte aj ruky vyhadzoval nad hlavu.

Šturmoviky sa rozpŕchli, jeden na jednu stranu k horám, druhý na druhú, ťažký junkers ťahajúc za sebou pás dymu ustavične klesal, mieril kdesi k Ľupči, až zmizol z dohľadu. O pár sekúnd sa z tej strany ozval vzdialený výbuch a po ňom ešte jeden väčší.

Vtedy pribehol podporučík Ľavý a vraví:

„Potrebujem dobrých strelcov do pancieráka!“

„Do čoho?“ pýtam sa.

„Do Hurbana ... pancierového vlaku.“

Vtiahol ma do stodoly, posadil sa na otep slamy a začal vykladať. Hovoril náhlivo, prerývane, čo nebolo u neho zvykom. Medzi rečou vytiahol detvu, už ju vložil medzi pery, v tenkých prstoch mrvil zápalku, potom však prišiel na to, že sme v stodole, okolo plno slamy a pliev, detvu zastrčil za okraj lodičky, a sypal slová ako guľomet: Zvolenskí železničiari dokončili nový pancierový vlak. Po Hurbanovi mu dali meno, veď vieš, po tom buditeľovi, čo stál so Štúrom na čele dobrovoľníkov v minulom storočí. Ešte dnes treba vyraziť na akciu. Na dvoch vozňoch sú veže z nepojazdných tankov. Z ešiek s tridsaťsedmičkami. Presne naša zbraň. Treba ich obsadiť Skúsenými strelcami!

Čakal, čo poviem.'

„Dvaja do každej veže, či koľkí?“ pýtam sa.

„Tak je, dvaja. Strelec a nabíjač. A poďme von z tohto humna, tu sa nedá ani pofajčiť!“ vyskočil a bežal pred vráta.

Tu sme sa dohovorili. Samozrejme pôjdeme! Pomôžeme! Napokon je to celkom lákavé. Pancierový vlak, ešte som nesedel v takom oceľovom zázraku. Môže to byť celkom zaujímavé. Zavolal som chlapcov z družstva a hneď sme sa podelili. Jedna dvojica ja s Imrom Vladárom, druhá rezervista Števo Krkáň s pehavým Vilom. Zvyšný ostal iba Fero Hlohovčan, ten má však slabšie nervy, už pri Vrútkach vybuchol, bude strážiť náš kanonik.

Podporučík vyprskol, aby sme čakali na ďalší rozkaz — a odbehol.

Rozkaz prišiel onedlho. Hneď po obede máme byť všetci štyria pred štábom. Príde po nás auto.

Pred školou, v ktorej sa usalašil štáb, boli sme oveľa skôr, ako prišiel voz. Ako plynul čas, tak rástlo vzrušenie. Pancierový vlak! Obluda! A kde to vlastne pôjdeme? Na Čremošné, alebo na druhú stranu?

Vilo sa pošepky opýtal Krkáňa: „Počuj, Števko, dá sa z toho vyskočiť, keby bolo zle?“

„Nedá,“ odvetil so smieškom rezervista. „Nedá, chlapček, to ti je železná truhla, čo chodí po koľajniciach!“

Vilo stíchol, byľku ho pokrčilo, aj zbledol, až mu pehy výraznejšie vyskočili okolo tupého nosa.