Vitajte v mojom antikvariáte!

na FACEBOOKU - https://www.facebook.com/ripakovantikvariat/

Chcete mať prehľad o najnovších prírastkoch? Zadajte svoju e-mailovú adresu do kolónky "Follow by Email" vpravo hore. Alebo sa stanete členom stránky na Facebooku. Vyberte si to, čo je Vašej duši najbližšie. Ak sa Vám niečo zapáči, napíšte mi na riporipo@gmail.com. Postup bude nasledujúci :

a.) uvediete Vašu adresu b.) hmotnosť knihy pre výpočet poštovného - do 500 g - cena 1,60 € listová zásielka doporučene II. Trieda. Ak bude hmotnosť zásielky vyššia, vždy platia cenníky zásielok Slovenskej pošty c.) vyberiete si banku, do ktorej zaplatíte za knihu a zásielku (mBank resp. ČSOB). Na dobierku, po zlých skúsenostiach, neposielam. d.) Dáte mi avízo o zrealizovaní platby. Môžeme sa dohodnúť i na osobnom prebratí zásielky v Košiciach. e.) posielam zásielku f.) tešíte sa z knihy g.) čítate ..)

Jednoduché, však? )

ANTIKVÁRIUM (magyarul)

Ha Magyarországról van, és bármelyik könyv érdekelné, kérjük írjon a riporipo@gmail.com címre. A könyvek küldhetök postán. Ha átutazóban van Kassán, a megrendelt könyveket személyesen is átveheti.

piatok 29. júna 2018

MACDONALD, ROSS - SUDIČKY

MACDONALD, ROSS

SUDIČKY
(The Doomsters)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1984
edícia Retro (33)
preklad Otakar Kořínek
obálak Ján Krížik, Ladislav Borodáč
2. vydanie, 80.000 výtlačkov
13-72-07-84

beletria, detektívky,
200 s., slovenčina
hmotnosť: 194 g

mäkká väzba
stav: veľmi dobrý

0,60 €

*zukol3*

Detektívne romány populárneho amerického autora Rossa MacDonalda sa radia k najčítanejším dielam v oblasti kriminálneho žánru. V príbehu Sudičky sa autorov obľúbený detektív Lew Archer na nezvyčajnú žiadosť Carla Hallmana podujme zistiť, čo je príčinou úmrtí bohatej rodiny, sprevádzaných podozrivými okolnosťami. Archerovo tušenie, že niekomu ide o zlikvidovanie bohatých Hallmanovcov, potvrdzuje násilná smrť ďalšieho člena rodiny. Je psychicky labilný Carl, ktorý ušiel z psychiatrickej liečebne, naozaj páchateľom alebo len jednou z páchateľových obetí? Toto je otázka, ktorú rieši Lew Archer vo vzrušujúcom príbehu, plnom dramatických situácií a nečakaných obratov.





Ovládala sa iba s veľkou námahou. Meravo sa opierala o stenu, ruky nehybné pozdĺž tela, a nervózne si žmolila dlane. Keď som sa jej dotkol lakťa, strhla sa.

„Prosím?”

„Mám tu taxík. Zaveziem vás ta.”

„Nie. Taxík stojí peniaze. Pôjdeme mojím autom.” Vzala kabelku a strčila šiju pod pazuchu.

„Kam zasa ideš?” zvolala jej matka zhora. „Kam ideš? Predsa ma tu nenecháš samu!”

Pani Gleyová náhlivo zbehla po schodoch. Jej odev tvoril akýsi čajový župan, ktorý za ňou povieval ako chvost strapatej kométy. Zľahka sa zaknísala a bezvládne sa oprela o stĺpik pri úpätí schodišťa. „Nemôžeš ma predsa nechať samu," húdla svoje.

„Ľutujem, mama, ale musím ísť na ranč. Carl je teraz tam. takže sa nemáš čoho báť.”

„Vraj sa nemám čoho báť?! No to je naozaj dobré! Musím sa báť o svoj život! A tvoje miesto je teraz pri matke!”

„Táraš nezmysly!”

„Ale čo? Teda to sú nezmysly, keď od vlastnej dcéry žiadam trocha lásky a súcitu?”

„To všetko máš.”

Mildred sa obrátila a vykročila k dverám. Matka šla za ňou ako nemotorný duch, vlečúc za sebou žltkastý župan a prenikavú vôňu žuvačky. Buď jej stúpal do hlavy alkohol, ktorý vypila predtým, alebo mala hore ešte jednu fľašu. Pokúsila sa o poslednú hrozbu či prosbu.

„Pijem, Mildred!”

„Viem.”

Mildred otvorila dvere a vyšla.

"Je ti to jedno?” volala za ňou matka.

Keď som bol na prahu, obrátila sa ku mne. Svetlo z okna nad dverami dodávalo jej tvári mladistvú ružovú farbu. Vyzerala ako neposlušné dievčatko, ktoré sa nevie rozhodnúť, či sa má rozčúliť, alebo nie. Na výsledok som nečakal.

Mildred Hallmanová mala starý čierny buick so sklápacou strechou. Stál za mojím taxíkom, dosť ďaleko nika. Zaplatil som taxikárovi a nastúpil som.

Mildred sedela vpredu na pravej strane.

„Budete šoférovať vy, nie?” Keď sme sa pohli, povedala:

„Medzi mamou a Carlom som ako medzi dvoma mlynskými kameňmi. Oboch treba opatrovať a napokon som to vidy ja. Ale nemyslite si, že sa ľutujem. To nie. Je to dobrý pocit, keď človeka niekto potrebuje.”

Povedala to s akousi odzbrojujúcou šľachetnosťou. Pozrel som na ňu. Položila si hlavu na dopukané kožené operadlo a zatvorila oči. Bez ich lesku a bez výrazu na tvári vyzerala ako trinásťročná. Prichytil som sa pri pocite, ktorý sa mi vkrádal do duše už predtým. Začínal sa ako otcovský cit, ale ak dovolím, rýchlo by sa zmenil. A Mildred už muža má.

„Ste zaľúbená do svojho muža?” nadviazal som opäť rozhovor.

Zasnene odvetila: „Šialene ho ľúbim. Bola som doňho zaľúbená už na gymnáziu, prvý a jediný raz v živote. Carl bol vtedy niekto. Sotva vedel, že vôbec existujem, aleja som stále dúfala.” Stíchla, a potom mäkkým hlasom dodala: „Ešte vždy dúfam.”

Zastal som na červenú a potom som zabočil na autostrádu, ktorá viedla súbežne s pobrežím. Do nosa mi vrazili plynové výpary zmiešané so zápachom rýb a nafty, ktorú čerpali z morského dna ťažnými vežami. Vľavo, za radom motelov a reštaurácií, kde podávali rybie špeciality, ležala tichá, nekonečná morská pláň ako čisto vyzametané a vyleštené belasé dlaždice. Týčilo sa na nej zopár trojuholníkových plachiet.

Minuli sme malý prístav pre člny, belostne žiariaci na modrom pozadí, a dlhé mólo obsypané rybármi. Všetko bolo pekné ako na pohľadnici. Nepríjemné je iba to, povedal som si, že tieto pohľadnice ustavične obraciaš a čítaš, čo je na druhej strane. Je to napísané neviditeľným atramentom, krvou, slzami, okolo je čierny rámček, poštovné nezaplatené a pohľadnica nepodpísaná, alebo namiesto podpisu odtlačok palca!

Na začiatku hlavnej ulice sme znova odbočili doprava a prešli štvrťou treťotriednych hotelov, barov a herní. V obedňajšej páľave sa po chodníkoch bezcieľne tmolili nezamestnaní nádenníci a povaľači, omámení slnkom a sherry. Hornú hranicu tejto spodiny tvorilo mexické kino. Nad ním boli už obchody, banky, úradné budovy a chodníky hmýriace sa turistami a domorodcami oblečenými ako turisti.