LACKOVÁ, ANNA (ZORA)PÚTNICE IDÚ ŽITÍM
Novely
Tranoscius, Liptovský sv. Mikuláš, 1942
prebal Štefan Bednár
edícia Tvorba Tranoscia (15)
2.700 výtlačkov
beletria, novela
184 s., slovenčina
hmotnosť: 300 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, prebal ošúchaný
8,00 €
*zukol3*
V sbierke noviel „Pútnice idú žitím“ autorka Anna Lacková-Zora necháva defilovať pred zrakom čitateľov niekoľko ženských portrétov, aby — ako obvykle — odkryla kúsok ženskej duše, — unášanej dnešným, od starého trochu odlišným životom, — pri novosti po starom bojujúcej o svoje šťastie. Pohľad autorkin, ktorý cez časné osudy a prosté každodenné príhody nikdy nezabudne dotýkať sa a dostihovať výšok nepomínajúcnosti, i z týchto prostých príhod vyvažuje na povrch zrnce trvalého, večného. Život je nie ľahká jazda na kolimahe z rozrávky, ale dôkladný krámsky voz, naložený kadejakými haraburdami; koníky čudesné, ktoré nikdy vlastne poriadne nevedia, po ktorej zabrať ceste. Nuž pozor treba dávať, aby si sa nejakým činom neprevrhol. Ako všetko na tomto svete, i ľudská tuha a ľudské snaženie napokon skladá svoje perute pokorne a poslušne „iba na zem“, a — jednako „všetko v živote zvrtne sa iba na tom, nakoľko to večné, ľahké a svižné — nad tým kuľhajúcim a padajúcim v nás - dokáže strmieť a utkvievať vo výšinách“. Po ľahkom rozbehu do života, trpko a ťažko, lebo „prísť k veľkej, ohromujúcej pravde životnej nikdy je nie v živote neskoro“, učí sa takejto životnej skúsenosti hrdinka prvej najrozsiahlejšej novely „Na zlatej kolimahe“.
„Energia túhy a vôle, ktorá sa pri všetkých tých ľudských nízkostiach povedome nesie do hora, do vysoka“ — tak by sme mohli charakterizovať rozbeh, ktorým by autorka cez všednosť prostej každodennosti chcela svoj čitateľský svet, najmä svet ženy uniesť do sveta nehynúcej, trvalej pravdy a krásy večného.
Po schôdzke jednako len zaniesla túžba pána Kovajdu naproti aspoň pod obloky, i keď tam dávno bola tma a všetko, okrem malej izby, kde spali chlapci, zastreté. Hruď sa mu dmula a celé telo sa chvélo túžbou. Tešil sa na zajtrašok; strojili sa do hory na zábavu a chystal pre slečnu Idu kyticu a jednu vec by bol strašne rád vedel, či má rada ruže červené? Alebo by mala byť kytka z čajových, bielych a ružových? Robilo mu to starosti. Keby sa bol mohol opýtať aspoň Matejka!
Tu, keď prechodil pod oblokom malej bočnej, izby, kde spával s menším bratom Matejkom, šťuchlo ho čosi neočakávane do pleca. Bol to hasičský čakan; Matejko ho trímal s potmehúdskym úsmevom pri obloku — na ktorý tíško liply strieborné lúče mesiaca — v druhej ruke držal akési papiere. Za uchom mu trčala ceruzka: vyzeral ako nejaký po práci odpočívajúci učenec.
— Čo stváraš o tomto čase potme? — zdvorile sa ho opýtal pán Kovajda, potešený, že sa azda jednako len dozvie ešte dnes to, čo mu ležalo práve na duši.
— Ale, — rozmarne odpovedal Matejko, — veď vieš, že som sa dávno strojil spísať istú — pozoruhodné deje v našej rodine vyzdvihujúcu kroniku: vo dne bedlive teda všetko obzízam a večer to dávam na papier; iba že mi práve pred chvíľou zhasili elektriku....
— Počuj, bratku, akéže ruže má slečna Ida najradšej? — obrátil sa naň pán Kovajda ľúbezne.
— Karfiolové, lenže vyprážané! — bol by mal Matejko už-už na jazyku, ale spamätal sa zo svojej vhodné oznámiť večernému hosťovi celkom ležérne:
— Nepotrebuješ zápalku?
A len potom, keď sa belasý, voňavý dym zasnenou hmlou kládol i jemu zpod nosa povyše obločných rámov až ta von, do mesiacom zaliateho dvora, oproti pánu tajomníkovi Kovajdovi netrpezlive čakajúcemu strán tých ruží na odpoveď, uznal za vhodné oznámiť večernému hosť°vi celkom ležérne:
— To máš fuk, aké, — hlavná vec, nech je bukréta aspoň zatoľká ako omelo; aj ten „oný" z tej Bratislavy jej toľkú poslal — a mal si vidieť, ako s ňou od radosti vyskakovala!
Nevedno, čo sa pánu tajomníkovi odrazu stalo; o minútu ho už pod oblokom nebolo. Ale ako išiel, zdalo sa Matejkovi, že si pre zábavu potichu škrípe zubami.
Pri mesiačku značil si Matejko túto príhodu do svojej novozaloženej kroniky.
