ŠUKŠIN, VASILIJSLNKO, STAREC A DIEVČA
(Rasskazy)
Obzor, Bratislava, 1978
edícia Jantár
preklad Marta Lesná
prebal Zoltán Salamon
1. vydanie
beletria, poviedky, próza krátka,
208 s., slovenčina
hmotnosť: 324 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý
1,10 €
*zukol3* in *S4S*
ŠOFÉR DRUHEJ TRIEDY
Na jar, keď sa začala sejba, ocitol sa v Bystrianke nový mládenec, šofér Paška Cholmanskij. Chudý, šľachovitý, vrtký. Mal okrúhle žltkasto-sivé smelé oči, rovný tenký nos, bol rapavý, so strmo lomeným obočím, ani nie veľmi zlostný, ani pekný. Ponášal sa na dajakého vtáka.
Paška bol rodený Keržak, pochádzal odkiaľsi z horných dedín pri Katuni, ale zo staromódnych nemenných keržackých zvyklostí si absolútne nič nezachoval.
Do Bystrianky sa dostal takto.
Tunajší predseda kolchozu Jermolaj Prochorov sa vracal z mesta na kolchoznom gaziku. Na ceste im praskla brzda. Prochorov znosil šoféra, koľko sa doňho vmestilo, a stopoval autá. Dve nezastali, ale tretie poldruhatonové pribrzdilo. Šofér otvoril dvere.
— Kam?
— Po Bystrianku.
— A Salton je ďalej alebo bližšie?
— Trocha bližšie. Prečo?
— Sadaj po Salton. Ukážeš mi cestu.
— Pohni.
Šofér sedel ovalený na operadlo sedadla, pravú ruku mal na volante, lakťom ľavej sa opieral o dvere kabíny. Díval sa dopredu na cestu, zamyslene prižmuroval oči.
Nákladné auto sa hnalo najväčšou rýchlosťou, iba zázrakom obišlo výtlky. S protiidúcim autom prešli popri sebe tak blízko, že predsedovi vyrazilo dych. Pozrel na šoféra, ale ten sedel, akoby sa nechumelilo, žmúril oči.
— Ešte si si nevylámal krky? — spýtal sa šoféra Prochorov.
— Čo ...? To nič. Nemaj strach, ujo. Čo je v letectve najdôležitejšie? — zasmial sa šofér úsmevom prostodušným, dobrým.
— Najdôležitejšie podľa mňa je nevyčíňať.
— Nie. Nie to. — Mládenec celkom vypustil volant z rúk, siahol do vrecka po cigaretu. Zrejme sa bavil nad tým, že jeho pasažier má strach.
Prochorov zaťal zuby a odvrátil sa.
V tom momente nákladné auto poriadne nadhodilo. Prochorov sa pudovo chytil dverí. Zúrivo zazrel na šoféra.
— Ty ...! Letec!
Mládenec sa znova usmial.
— Mám rád rýchlosť, — priznal sa.
Prochorov mu uprene pozrel do očí — mládenec sa mu čímsi páčil.
— Načo ideš do Saltona?
— Na služobnú cestu.
— Azda na sejbu?
— Hej... treba sedliačikom pomôcť.
Prešibaný Prochorov chvíľu mlčal. Tiež si zapálil. Zaumienil si, že zlanári šoféra do svojho kolchozu.
— Ideš rovno do Saltona alebo do okresu?
— Do okresu. Do dediny Listvianky ... Ako je tu pekne.
— Ako sa voláš?
— Ja? Pavel. Pavel Jegoryč.
— Sme menovci, — povedal Prochorov. — I ja som po otcovi Jegoryč. Prídeš ku mne, Jegoryč?
— Ako si to mám vysvetliť?
— Tak. Predsedu v Listvianke poznám a dohovorím sa s ním, aby mi ťa prepustil. I ja som predseda. Listvianka je diera, to ti poviem. Ale naša dedina...
