TYLER, ANNE
DYCHOVÉ CVIČENIA
(Breathing Lessons)
Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1992
edícia Spoločnosť priateľov krásnych kníh (539)
preklad Jarmila Samcová
ilustrácie Veronika Rónaiová
prebal Jozef Pernecký
1. vydanie
ISBN 80-220-0345-X
beletria, román
216 s., slovenčina
hmotnosť: 294 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý
1,20 €
*zukol3*
Americká prozaička Anne Tylerová v románe Dychové cvičenia, za ktorý bola odmenená Pulitzerovou cenou (1989), opisuje jeden deň v živote Maggie a Iru Moranovcov. Hoci predstavujú nanajvýš nesúrodý manželský pár — Ira je životom sklamaný, večne nespokojný a introvertný, kým Maggie prekypuje energiou, je spontánna, výbušná, posadnutá potrebou každému pomôcť — napokon zisťujú, že ich zväzok je napriek vzájomným výhradám nerozlučný. Autorke, pohybujúcej sa na pomedzí komickosti a tragickosti, sa podaril autentický portrét americkej rodiny stredných vrstiev, ktorých životné kolízie i drobné radosti sú však blízke ktorejkoľvek rodine. Tým, že do deja vsúva spomienky oboch protagonistov a mení perspektívu rozprávania, docieľuje šírku a mnohovrstevnosť románu.
A. Tylerová (1941) vyštudovala slavistiku na Columbijskej univerzite a svojimi jedenástimi románmi patrí k popredným autorkám súčasnej americkej literatúry — kritika ju prirovnáva k J. Updikeovi. Jej preferovanými témami sú partnerské či rodinné vzťahy, ktoré spracúva s obdivuhodným psychologickým vcítením a s láskavým humorom. Predchádzajúci román Cesty pána Learyho (1985) bol úspešne sfilmovaný.
Ira už niekoľko mesiacov pozoroval, že ľudstvo je márnotratné. Zdalo sa mu, že ľudia plytvajú svojimi životmi. Márnia energiu na malichernú žiarlivosť či márnomyseľné ambície, alebo staré nevraživosti. Táto myšlienka sa vynárala všade, kde sa ocitol, akoby sa ho ktosi usiloval o čomsi presvedčiť. Niežeby mu to bolo treba hovoriť. Vari sám nevedel dobre, čo všetko premárnil?
Má päťdesiat rokov a nikdy nevykonal nič významné. Kedysi mal v úmysle nájsť liek proti niektorej chorobe, a teraz namiesto toho rámuje výšivky.
Jeho syn, ktorý nevie zaspievať jediný čistý tón, odišiel zo strednej školy v nádeji, že sa stane rockovou hviezdou. Jeho dcéra patrí medzi ľudí, čo sa zbytočne zožierajú — obhrýza si nechty, pred skúškami dostáva migrény, a tak sa trápi kvôli známkam, až ju lekár vystríhal, že môže dostať vredy.
A jeho manželka. Miluje ju, ale nevie sa zmieriť s tým, že odmieta brať svoj vlastný život vážne. Akoby bola presvedčená, že je to akýsi život na skúšku, čosi, s čím sa môže pohrávať, akoby mala dostať druhú a tretiu možnosť na opravu. Ustavične sa splašene kamsi ženie bez určitého cieľa — robí odbočky, výlety naslepo.
Napríklad dnes tá záležitosť s Fionou. Fiona už nepatrí do ich rodiny, už nie je ani ich nevestou, podľa Irovho názoru dokonca ani ich známou. A teraz tu sedí vedľa neho Maggie, ruku vystrčenú z okna, uháňajú diaľnicou číslo jeden domov, a s čim tá zasa nevyrukovala (práve vtedy, keď dúfal, že už na to zabudla) — zasa začala vymýšľať, aby navštívili Fionu. Dosť, že kvôli pohrebu Maxa Gilla stratili celú sobotu — čo bola sama osebe akási odchýlka — a teraz sa chcela vydať úplne iným smerom. Chcela odbočiť do Cartwheelu v Pennsylvánii, lén aby sa mohla ponúknuť, že bude Fione počas medových týždňov opatrovať Leroy. Absolútne nezmyselný návrh, veď Fiona má matku — nie? — ktorá sa o Leroy celý čas stará a celkom iste sa dá spoľahnúť, že sa o ňu postará ešte nejakú chvíľu. Ira sa Maggie spýtal: „A čo tá... akože sa volá? Pani Stuckeyoyá?“
„Ach, pani Stuckeyová,“ vzdychla Maggie, akoby viac nebolo treba povedať. Vtiahla ruku do auta a vytiahla oblok. Tvár mala zaliatu slnkom, okrúhlu, peknú, s napätou pokožkou. Vetrík jej rozčuchral vlasy, takže jej kučery stáli okolo hlavy. Bol to horúci vetrík raziaci benzínom a Ira neľutoval, že ho nemusí vdychovať. No stále otváranie a zatváranie okna mu šlo na nervy. Správa sa impulzívne, pomyslel si. Voči ničomu nemá odstup. Sluchami mu prebehol kŕč podráždenia.
Toto je žena, ktorá raz dovolila, aby jej omyl v telefóne pokazil celý večer. „Haló?“ ohlásila sa na zazvonenie a akýsi chlap sa ozval: „Laverne, zostaň pekne doma v bezpečí. Práve som hovoril s Dennisom a on po teba skočí.“ A nato zavesil. Maggie vykríkla do hluchého slúchadla: „Počkajte!“ Typické. Nech to bol, kto chce, zaslúži si to. Ak sa Dennis s Laverne vôbec nestretli, to je ich problém, nie jej.
„V bezpečí,“ stonala. „V bezpečí doma, povedal mi. Iba Boh vie, čo tá chudera Laverne teraz prežíva.“ A celý večer vykrúcala všetky možné obmeny ich vlastného čísla, v nádeji, že tú Laverne nájde. Ale nepodarilo sa jej to, pravdaže.
Počul ju hovoriť, že Cartwheel v Pennsylvánii je tak blízko, že by sa ta dalo kameňom dohodiť. „Je to na tej odbočke hneď pri štátnej hranici. Zabudla som, ako sa to volá,“ vravela. „Na tej mape, čo si kúpil na pumpe, to však nemôžem nájsť.“
Nečudo, že mu nevedela pomôcť pri navigácii: namiesto toho hľadala Cartwheel.
Premávka bola na sobotu prekvapujúco riedka. Zväčša chodili malé zhrdzavené nákladniaky s drevom alebo použitými pneumatikami, nie tie elegantné monštrá ako na hlavnej trase. Teraz sa viezli poľnohospodárskym krajom, každý kamión, ktorý okolo nich prešiel, pridal ďalšiu vrstvu prachu na sivasté žltnúce polia lemujúce cestu.
„Urobíme toto,“ vykladala mu Maggie. „Zastavíme sa u Fiony iba na okamih. Na celkom kratučký okamih. Neprijmeme ani pohár chladeného čaju. Ponúkneme jej pomoc a pôjdeme.“
„To môžeš urobiť aj telefonicky,“ navrhol Ira.
„Nie, nemôžem!“
„Zatelefonuješ, keď sa vrátime do Baltimoru, ak si taká žeravá do opatery detí.“
„To dieťa má iba sedem rokov,“ oponovala mu Maggie, „a sotva sa na nás pamätá. Nemôžem šiju z ničoho nič len tak na týždeň vziať k sebe! Musíme jej dať príležitosť, aby sa s nami najprv znovu zoznámila.“ „Ako vieš, že to bude iba na týždeň?“ spýtal sa Ira.
Maggie sa prehrabovala v taške a zamrmlala: „Hmmm?“
„Ako vieš, že tie medové týždne budú trvať iba týždeň?“
„No, neviem. Možno budú trvať dva týždne. Možno dokonca mesiac, neviem.“
Zrazu zauvažoval, či tá celá svadba nie je výmysel: či si to z akéhosi vlastného dôvodu nevymyslela.
Nečudoval by sa tomu.
„A okrem toho vôbec nemôžeme zostať mimo domu tak dlho. Musíme chodiť do roboty.“
„Čoby sme chodili preč? Vezmeme ju do Baltimoru.“
„Ale potom bude chýbať v škole.“
„To nie je nijaký problém. Pošleme ju do tej školy blízko nás. Druhá trieda je druhá trieda, všade je rovnaká.“
Ira mal proti tomu toľko námietok, že nenachádzal reč.
ŠUKŠIN, VASILIJ
