FOLLETT, KENOSTROV BÚROK
(Storm Island)
Smena, Bratislava, 1981
preklad Alexandra Ruppeldtová
edícia Labyrint (91)
prebal Ľubomír Longauer
1. vydanie
73-039-81
beletria, román, II. svetová vojna,
336 s., slovenčina
hmotnosť: 356 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: zachovalý, prebal ošúchaný
*zukol2*
Ostrov búrok je dramatickým príbehom stíhania nacistického agenta, ktorý sa dozvedel najprísnejšie utajované skutočnosti protivníka. Autor nám približuje atmosféru, ktorá panovala vo vedení britskej spravodajskej služby i v Hitlerovom hlavnom stane v predvečer spojeneckej ofenzívy v Normandii. Nejde však len o napínavý pohľad do zákulisia „tichej vojny“ medzi abwehrom a britskou Military Intelligence: dozvedáme sa o osudoch jednoduchých Angličanov, o ich osobných tragédiách, ale i o svojskom „vojnovom“ humore, o nezlomnej vôli prežiť, o odhodlaní urobiť všetko pre víťazstvo nad hitlerovským Nemeckom.
Ken Follett, pôvodne reportér londýnskeho večerníka Evening News, neskôr vydavateľský pracovník, sa od roku 1977 venuje výlučne písaniu. Žije v Surrey, je ženatý a má dve deti. Jeho prvým úspechom bol práve Ostrov búrok, ktorý získal v USA roku 1978 cenu Edgara Allana Poa ako najlepšie dielo roka s kriminálno--špionážnou tematikou. Odvtedy napísal dva ďalšie romány rovnakého žánru v ktorých, podobne ako v Ostrove búrok, dômyselne spája autorskú fikciu s historickými faktami.
Keď sa Lucy prebudila, búrka, čo sa strhla predošlého večera, ešte vždy zúrila. Naklonila sa ponad peľasť postele, dávala pozor, aby nevyrušila Davida, a vzala si z dlážky náramkové hodinky. Bolo čosi po šiestej.
Vietor zavýjal okolo strechy. David mohol pokojne spať ďalej, dnes sa nedalo ktoviečo robiť.
Premýšľala, či im v noci nepostŕhalo zo strechy dajaké škridlice. Bude treba prezrieť povalu. Musí počkať na Davida, inak sa bude hnevať, že si nepýtala dovolenie.
Vykĺzla z postele. Bola veľká zima. Tých niekoľko predchádzajúcich teplých dní bolo iba klamlivým letom - predzvesťou búrky. Teraz bolo chladno ako v novembri. Stiahla si cez hlavu flanelovú nočnú košeľu a rýchlo si navliekla spodnú bielizeň, nohavice a sveter. David sa zamrvil. Pozrela naňho: obrátil sa, no nezobudil sa.
Prešla cez predsienku a nazrela do Joovej izby. Trojročnému chlapčekovi už vymenili postieľku za riadnu posteľ a často z nej v noci zo spánku padal. Dnes ráno bol v posteli, ležal na chrbátiku, ústa mal otvorené. Lucy sa usmiala. Bol utešený, keď spal.
Ticho zišla dolu a chvíľu sa čudovala, prečo sa prebudila tak zavčasu. Azda Jo vydal dajaký zvuk, alebo ju vyrušila búrka.
Kľakla si ku kozubu, vysúkala rukávy na svetri a pustila sa rozkladať oheň. Keď vymetala rošt, popiskovala si melódiu, ktorú počula v rozhlase: Si, či nie si, si, či nie si moje zlato? Prehrabala studený popol a z väčších nezhorených polien pripravila základ na nový oheň. Na podkúrenie použila suché papradie, na to navŕšila drevo a uhlie. Niekedy dávala iba drevo, no v takomto počasí bolo lepšie uhlie. Chvíľu podržala nad ohniskom kus novinového papiera, aby pomohla ťahu y komíne. Keď ho odtiahla, drevo horelo a uhlie bolo do červena rozžeravené. Poskladala papier a odložila ho pod uhliak.
Oheň čoskoro vyhreje domček, no za ten čas dobre padla šálka horúceho čaju. Lucy sa pobrala do kuchyne a postavila kanvicu na elektrický varič. Na podnos položila dve šálky, potom pohľadala Davidove cigarety a popolník. Zavarila čaj, naliala ho do šálok a niesla tácňu cez halu ku schodom.
Už mala jednu nohu na spodnom stupienku, keď začula klopanie. Zastala, zamračila sa a povedala si, že to azda dačím hrmoce vietor. Vystúpila na ďalší schod. Opäť začula ten zvuk. Vyzeralo to, akoby ktosi klopal na vchodové dvere.
Bolo to, prirodzene, smiešne. Nemal kto búchať - iba ak Tom, no ten chodieval zboku, kuchynským vchodom, a nikdy neklopal.
Opäť sa to ozvalo.
Len aby uspokojila zvedavosť, zišla dolu schodmi, v jednej ruke vyvažovala podnos a druhou otvorila predné dvere.
Od ľaku vypustila tácňu. Chlap vpadol dnu a zvalil ju. Lucy vykríkla.
Strach však trval iba chvíľu. Neznámy bezvládne ležal vedľa nej v predizbe na dlážke a očividne nebol schopný nikoho napadnúť. Šaty mal do nitky premočené, ruky a tvár od zimy mramorovo biele.
Lucy vstala. David sa po zadku skĺzol dolu schodmi. „Čo je? Čo je?“ vypytoval sa.
„Pozri,“ odvetila Lucy a ukázala na neznámeho.
David sa v pyžame spustil až na koniec schodiska a vyšvihol sa do svojho kresla na kolesách. „Nechápem, prečo treba tak kričať,“ povedal. Priviezol sa bližšie a pozrel na chlapa na zemi.
