COLLINS, WILKIEŽENA V BIELOM
(The Woman in White)
Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1969
preklad Ivan Krčméry
obálka Pavel Blažo
1. vydanie, 20.000 výtlačkov
13-72-039-69
beletria, román
632 s., slovenčina
hmotnosť: 677 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý
0,50 €
*zukol2*belx-eng*
Keď 1860, roku vyšla Collinsova Žena v bielom, stala sa literárnou senzáciou roka. Románom, ktorý publikoval na pokračovanie Dickens vo svojom literárnom časopise All The World Round, sa nadchýnali najznamenitejší predstavitelia anglickej kultúry i korunované hlavy, práve tak ako široké publikum, ktoré chodilo na verejné predčítavanie. V tejto súvislosti sa často spomína meno Thackerayho a Gladstoneovo. Nadšenie nemalo konca - podľa Ženy v bielom nazývali tance, parfumy, klobúky atď. Čomu vďačí román za taký neobyčajný úspech? Vari autorovmu blízkemu priateľstvu s Dickensom? Nie. Predovšetkým vďaka Collinsovmu umeniu vytvárať také nezabudnuteľné charaktery, ako sú inšpirátor zločinu gróf Fosco a jeho protivníčka, bystrá, obetavá, smelá, ale mrzká Marian Halcombová. Použitie viacerých rozprávačov, ktorí každý z iného hľadiska osvetľujú dej, dáva charakterom viacero rozmerov. Collins vie majstrovsky vykresliť ovzdušie, naznačiť ťažké chmáry, ktoré sa zbiehajú nad hrdinovou hlavou. Tá troška senzačnosti, ku ktorej má sklon, je detektívnemu románu len na osoh.
Žena v bielom je v podstate detektívny román. Nieto v ňom síce profesionálneho detektíva, ani sa nesnímajú odtlačky prstov a nesledujú stopy na zemi. Detektívom je si sám chudobný učitel kreslenia Walter Hartright, ktorý je zaľúbený do krehkej a krásnej Laury Fairlieovej, a jeho jedinou pomocníčkou a spojenkyňou je Laurina nevlastná sestra Marian. Jedine chladnou logikou a nevierou v nadprirodzené zásahy bojujú proti Laurinmu zločinnému mužovi Percivalovi Glydeoyi a jeho priateľovi zlosynovi grófovi Foscovi a jemu oddanej grófke Foscovej. Zaujímavému, napínavému deju románu čas takmer neuškodil. Dickensova žičlivá predpoveď z roku 1895, keď ohlasoval vychádzanie románu na pokračovanie, piati ešte aj dnes, po viac ako sto rokoch.
„Odkiaľ to viete?“ ticho sa opýtala. „Kto vám ukázal ten list?“ začervenala sa ako pivónia, lebo si uvedomila, že sa prezradila. Od zúfalstva zalomila rukami. „Nič som nepísala! Neviem o nijakom liste!"
„Ale áno,“ povedal som, „vy ste ho napísali a viete o ňom. Ale nemali ste ten list posielať, nemali ste strašiť slečnu Fairlieovú. Ak ste jej chceli povedať niečo dôležité, mohli ste prísť na zámok, boli by ste sa porozprávali priamo so slečnou.
Prikrčila sa k náhrobnému kameňu a pritlačila naň líce, ale neodpovedala.
„Ak to myslíte so slečnou Fairlieovou dobre, bude k vám práve taká láskavá ako jej matka,“ pokračoval som. „Slečna Fairlieová vás nikomu neprezradí a nedovolí, aby vám niekto ublížil. Chceli by ste sa s ňou stretnúť zajtra na majeri? Alebo by ste prišli do zámockej záhrady?“
„Ach, keby som mohla zomrieť a mať od všetkých pokoj, tak ako vy, pani Fairlieová!“ zašepkala a pritískala pery ku kameňu, akoby chcela vyjadriť najnežnejšiu vďaku mŕtvej, ktorá leží pod ním. „Vy najlepšie viete, ako mám rada vašu dcéru. Drahá pani Fairlieová, poraďte, ako ju mám zachrániť. Buďte mi opäť drahou matkou a poraďte, čo mám robiť.“
Počul som, ako bozkáva kameň, a videl som, ako vrúcne ho objíma. Ten výjav ma hlboko dojal. Sklonil som sa nad ňou, chytil som ju za slabé, nežné rúčky a pokúšal som sa ju upokojiť.
Nepodarilo sa mi to. Vytrhla si ruky a zdvihla hlavu z kameňa. Proboval som ju priviesť na iné myšlienky a apeloval som na to, o čom sa ma od začiatku usilovala presvedčiť - že je celkom normálna a plne zodpovedná za svoje skutky.
„Upokojte sa,“ povedal som mierne. „Upokojte sa, inak by som si musel zmeniť názor o vás. Nenúťte ma, aby som si myslel, že človek, ktorý vás dal do ústavu..."
Slová mi primrzli na perách. Sotva som spomenul človeka, ktorý ju dal do ústavu pre choromyseľných, znova sa hodila na kolená. Tým okamihom sa s ňou stala úžasná zmena. Kým dosiaľ až dojímala svojou nervóznou, jemnou slabou nerozhodnosťou, teraz sa odrazu zachmúrila a z očí jej sršala zúrivá nenávisť a strach, ktoré dodávali črtám divú, neprirodzenú silu. Vo večernom súmraku sa jej zrenice rozšírili ako besnému zvieraťu. Schytila handru, ktorá jej predtým vypadla z rúk, akoby to bol nejaký nenávidený živý tvor, a stisla ju v rukách s takou silou, že na kameň hneď padlo pár kvapák.
„Rozprávajte o niečom inom,“ precedila ticho pomedzi zuby. „Neručím za seba, ak o tom neprestanete hovoriť.“
Po nežnosti neostalo ani stopy. Spomienka na láskavosť pani Fairlieovej bola, ako som predpokladal, jediným zážitkom v minulosti. S vďačnosťou na školské roky v Limmeridgi driemala v nej pomstivá spomienka na zlo, ktoré jej spôsobili, že ju zavreli do ústavu. Kto jej tak veľmi ublížil? Bola to naozaj jej matka?
Ťažko mi bolo zriecť sa ďalších otázok, ale musel som s nimi prestať. V takom stave, v akom sa nachádzala, bolo možné uvažovať iba o jednom: ako ju upokojiť.
„Nepoviem už nič, čo by vás mohlo zarmútiť,“ čičíkal som ju.
„Vy odo mňa niečo chcete,“ odsekla ostro a podozrievavo. „Nepozerajte tak na mňa. A povedzte, čo chcete?“
„Chcem, aby ste sa upokojili, a keď sa tak stane, porozmýšľajte o mojich slovách.“
„O akých slovách?“ odmlčala sa a žmýkala handričku, šepkajúc: „Čo mi to len povedal?“ a znovu sa obrátila ku mne a netrpezlivo kývla hlavou. „Prečo mi nepomôžete?“ zlostne sa opýtala.
„Dobre, pomôžem vám,“ povedal som. „Žiadal som vás, aby ste zajtra navštívili slečnu Fairlieovú a povedali jej pravdu o liste.“
