ALEXY, JANKO - PALETA SLOV

ALEXY, JANKO

PALETA SLOV
Výber z diela v troch zväzkoch
zväzok tretí

Tatran, Bratislava, 1974
edícia Slovenská tvorba (60)
doslov Daniel Šulc
2. vydanie (v Tatrane 1.), 2.500 výtlačkov
prebal Michal Uher
61-542-74

umenie, výtvarné umenie,
252 s., slovenčina
hmotnosť: 323 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, knižničné pečiatky

2,70 €

*zukol2* in *ume*

Tretí zväzok výberu z diela Janka Alexyho (prvý zväzok priniesol autorove krátke prózy a vyšiel pod názvom Zapaľovač lámp, druhý obsahoval jeho román Už je chlap na nohách) zameriava sa na oblasť výtvarného umenia. Prináša autorove črty, novely, novielky a fejtóny, sústreďujúce sa na príbehy z autorovho vlastného života, keď spolu s maliarom Bazovským a Palugyayom blúdiac po Slovensku zbierali materiály pre svoje výtvarné diela, keď autor mal v úmysle zriadiť v Piešťanoch kolóniu umelcov, keď zažil najrôznejšie príhody pri stretnutiach s Mitrovským, Mudrochom, Koniarkom, Žabotom a inými. Sú to napospol živo vykreslené obrázky, ktoré približujú „civilnú“ tvár našich popredných umelcov. Iné príbehy približujú umelcov starého, staršieho i novšieho obdobia, počnúc majstrom Pavlom z Levoče cez Sama Belániho, Jána Kupeckého, Božetecha Klemensa, Ľudovíta Čordáka i ďalších až po Petra J. Kerna. Aj v týchto príbehoch o umelcoch dominuje ten charakteristický alexyovský prístup k človekovi, ktorý húževnato zápasí o vlastný výraz, o uplatnenie, uvedomujúc si, že život treba žiť zodpovedne, plne, žiť ho v záujme pokroku, v záujme spoločnosti.

Maliar Ľudovít Čordák

V Košiciach žije sa rušne. V tamojšom Východoslovenskom múzeu i celkom nepatrné výtvarné udalosti vyvolávajú záujem. Vyvrcholenie úsilia je, keď tamojší riaditeľ rozhodne sa vytvoriť rámec, naplnený každomesačnými výstavami domácich i cudzích umelcov. Rozrastá sa tu živé umenie, predtým gniavené a zatlačované pri nedostatočných životných podmienkach. Vtedy pri vzrastajúcej bytovej kultúre našského živlu hlásila sa už nevyhnutná potreba obrazov a sôch a výstavy tu usporiadané ani z finančnej stránky nevyznievajú naprázdno. V budove múzea, uprostred miestností, naplnených sochami vznešenej gotiky a ľúbezného baroka, dve veľké sály sú naplnené výsledkami sústavnej práce našich maliarov. Využili dennú tlač, rádio, spoločenské stretnutia, slávnostné večierky na mieste výstavy na to, aby vyvolali čím väčší záujem verejnosti o svoje diela. Výstave sa darí, pri otváraní bol prítomný biskup, generáli, zástupcovia úradov a vznešené dámy i páni. Výstava sa stala veľkou spoločenskou udalosťou a stavia mosty k oblastiam, doteraz uzavretým pre výtvarné umenie.

Dobrý chýr o výstave dostal sa aj k ušiam staručkého slovenského krajinára Ľudovíta Čordáka (*1864). Vo svojej starobe je už na kosť schudnutý, ale akoby bol teraz očividne omladol, lebo sa mu naskytla možnosť dostať sa medzi mladších umelcov. S nadšením sa prediera ulicami, vedúcimi k múzeu, manželka a dcéra ho podopierajú z obidvoch strán. Je to preň veľká udalosť, ako kráča hore schodmi a ako sa zjaví na výstavišti, kde ho víta jeho oddaný priateľ, riaditeľ Východoslovenského múzea a predstavuje ho mladým slovenským umelcom. Stojí tam ako strom s polámanými vetvami a v očiach zračí sa mu vďaka, že vidí pred sebou výstavu plodov, ktoré tak miloval. Posadia ho do kresla a dr. Polák donesie niekoľko jeho obrazov, ktoré sú už majetkom múzea, aby mladí videli, v čom spočíva sila Ľudovíta Čordáka. Obrazy predstavujú krajiny s kvitnúcimi lúkami, okrovité, ultramarínové vrchy sedia na horizonte ako pevné múry hradné a priestor naplnený je teplotou a jasom vznešeného včasného leta.

Ten ostarený muž, maliar Ľudovít Čordák, pri tomto stretnutí celý je dojatý a ťažko mu prichodí na požiadanie mladých hovoriť o sebe.

- Len to mi je ľúto, - poznamená trasúcim sa hlasom, - že moja ruka už sotva udrží štetec, hoci oči mám ešte dobré. Tak jasne vidím všetko, čo je na zemi, priestor a ľudí a s posvätnou úctou a oddanosťou by som ich odmaľoval. Všetko je také čisté a veľké okolo mňa a ja pritom už len hyniem, i keď vzdorujem rokom staroby a hovorím žartovne priateľom: Ah, veď ja nikdy neumriem! Ale dnes už ľahko pochopím, kde boli chyby môjho života, v čom som sa mýlil, a kde sú moje slabiny. Vlastne len teraz sa stávam umelcom takým, akým som sa videl v snoch mladosti. Mať tak zdravie, bohatstvo, farby, plátna a veľký ateliér! Čo všetko by som dnes vytvoril. Ale skúste sa uplatniť v takom byte, v akom bývam, v mokrej, tmavej prístavbe pri kamennej bašte. Múry bez izolácie, nijaké slnko, reumatizmus

NABOKOV, VLADIMIR - LOLITA

NABOKOV, VLADIMIR

LOLITA
(Lolita)

Tatran, Bratislava, 1991
edícia LUK - Knižnica modernej svetovej prózy
preklad Otakar Kořínek
prebal Miroslav Cipár, Igor Imro
1. vydanie
ISBN 80-222-0304-1

beletria, román
304 s., slovenčina
hmotnosť: 370 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: veľmi dobrý

6,90 € PREDANÉ

*zukol2*

Lolita je najznámejším dielom spisovateľa ruského pôvodu Vladimira Nabokova, ktorý žil v emigrácii v Európe a v Spojených štátoch. Román je fiktívnym vyznaním muža, čakajúceho vo väzení na proces, v ktorom ho budú súdiť za vraždu. Hrdina sa cíti neodolateľne priťahovaný dospievajúcimi dievčatkami. Keď sa stane podnájomníkom osamelej vdovy a matky dospievajúcej dcéry, naskytne sa mu príležitosť naplniť svoju tajnú túžbu.

Na rozdiel od iných súčasných amerických románov v Lolite nenájdeme nijaké erotické rozpiplávanie ani vulgárne výrazy. Je venovaná nádejam, pocitom a mukám zrelého muža, ktorý sa stane otrokom dievčatka, ktoré ľúbi.

Úplný význam Lolity nemožno pochopiť naraz. Kniha vyvoláva mnoho otázok, ktoré často zostanú nezodpovedané. Rozhodne to nie je pornografia a takisto rozhodne to nie je kniha o morálke, ani moralizátorská, ako sa ju snažia predstavovať niektorí kritici.

Ešte vždy v Parkingtone. Nakoniec sa mi podarilo na hodinku zaspať - a zo spánku ma vytrhol úplne absurdný a ukrutne vyčerpávajúci pohlavný akt s malým chlpatým hermafroditom, mne celkom cudzím. To už bolo šesť hodín a zrazu mi zišlo na um, že bude dobre, keď prídem do tábora prv, ako som povedal. Z Parkingtonu to bolo ešte dobrých stopäťdesiat kilometrov a potom do Bricelandu v Mračných horách tiež hodný kus. Povedal som síce, že prídem po Dolly až popoludní, ale to len preto, aby potom s mojou roztúženou netrpezlivosťou čo najskôr skoncovala milosrdná noc. Teraz mi však vyvstali pred očami všetky možné komplikácie a triasol som sa pri pomyslení, že Lolita by mohla len tak, z momentálneho popudu zatelefonovať do Ramsdalu. Keď som však o pol desiatej sadol do auta a chcel naštartovať, zistil som, že mám vybitú batériu, a tak som sa z Parkingtonu pohýnal krátko pred poludním.

Do cieľa som dorazil okolo pol tretej; zaparkoval som v ihličnatom lesíku, kde sa v pochmúrnej samote zabával hádzaním podkov uličnicky ryšavý chlapčisko v zelenej košeli. Lakonicky ma nasmeroval ku kancelárii v murovanom domci. Umierajúc od netrpezlivosti, musel som prečkať pár minút ľutovania, podfarbeného zvedavosťou, ktorým ma zahŕňala vedúca tábora, dosť spustnutá vyžitá žena s hrdzavými vlasmi. Povedala, že Dolly je už zbalená a pripravená na odchod. Už vie, že jej matka je chorá, ale nie vážne. Chcel by sa pán Haze, pardon, pán Humbert, pozhovárať s vychovávateľkou? Alebo si pozrieť chatky, kde dievčatá bývajú? Každá je pomenovaná podľa niektorej postavičky Walta Disneyho. Alebo zájsť do hlavnej budovy? Alebo má poslať Charlieho, aby ju priviedol? Dievčatá práve dokončujú výzdobu jedálne na tanečný večierok. (A keď odídem, pravdepodobne niekomu povie: „Ten chudák vyzeral, akoby to bol jeho vlastný duch.“)

Dovoľte, aby som sa na chvíľu pristavil pri tejto scéne so všetkými banálnymi, a pritom osudovými podrobnosťami -Holmesová vypisuje potvrdenku, škrabajúc sa na hlave, otvára zásuvku stola, púšťa mi do netrpezlivej dlane mince a nakoniec pekne rozprestrie bankovku s bodrým: „... a ešte päť, tak, prosím!“, fotografie dievčeniec, akýsi strakatý veľký motýľ, ešte živý, pripichnutý na stene („prírodopis“), zarámovaný diplom táborového dietetika, moje rozochvené ruky, správa, ktorú vyhotovila zdatná Holmesová, o správaní Dolly Hazeovej v mesiaci júli („vcelku dobré, mimoriadny záujem o plávanie a člnkovanie“), šum stromov, štebot vtákov a k tomu búšenie môjho srdca... Stál som chrbtom k otvoreným dverám a zrazu som pocítil príval krvi do hlavy, keď sa za mnou ozvalo dýchanie a jej hlas. Namáhavo sa vliekla s dvoma ťažkými kuframi. „Čau!“ povedala a ostala stáť, hľadiac na mňa figliarskymi šťastnými očami, mäkké ústa rozšírené trocha pochabým, no zázračne milučkým úsmevom.

Bola chudšia a vyššia a na okamih sa mi zamarilo, že jej tvár nie je taká pekná ako jej obraz, ktorý som si vyše mesiaca ochraňoval v duši. Zdalo sa mi, že má vpadnuté líca a že jej zdravú ružovosť špatí priveľa pieh. A tento prvý dojem (kratučký ľudský vnem medzi dvoma údermi dravčieho srdca) mi vnukol jasnú predstavu, čo by mal vdovec Humbert urobiť, čo by vlastne chcel urobiť a čo by sa patrilo urobiť - poskytnúť tejto pochudnutej, hoci opálenej sirôtke s kruhmi pod očami (ešte aj na týchto sivastých tieňoch boli pehy) dobré vzdelanie, zdravé a šťastné detstvo, usporiadaný domov, pekné kamarátky jej veku, medzi ktorými (ak mi sudičky dožičia odmenu) by sa hádam našla pekná malá mägdlein pre Herr doktora Humberta. No „v mihu oka“, ako vravia Nemci, bola táto anjelská cesta zmazaná a dravec opäť korisť dolapil (čas je rýchlejší ako naša fantázia!) a znova to bola moja Lolita - ba ešte väčšmi moja ako predtým. Položil som jej ruku na teplú gaštanovú hlavu a vzal som jej batožinu. Bola ako ruža a med, oblečené mala to najprostejšie, čo si priniesla - so vzorom červených jabĺčok - ruky a nohy mala opálené sýtou zlatistou hneďou a na nich kde-tu škrabanec, ktorý vyzeral ako 

PUZO, MARIO - TEMNÁ ARÉNA

PUZO, MARIO

TEMNÁ ARÉNA
(The Dark Arena)

Tatran, Bratislava, 1980
preklad Otakar Kořínek
prebal Miroslav Cipár, Igor Imro
edícia LUK - Knižnica modernej svetovej prózy (78)
1. vydanie, 50.000 vyýtlačkov
61-127-80

beletria, román
232 s., slovenčina
hmotnosť:  319 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

PREDANÉ

*zukol2* in **S2P**

Román „Temná aréna" je literárnou prvotinou dnes už známeho Maria Puza, autora Krstného otca. Dej tohto románu sa na rozdiel od ostatných neodohráva v Amerike, ale v Nemecku, presnejšie povedané v tej časti porazeného Nemecka, ktorú okupovali Američania. Sem sa vracia mladý americký vojak Walter Mosca, lebo ho sem priťahujú putá lásky k mladej Nemke Helle Brodovej. Walter sa v ich vzťahu spočiatku nevie zbaviť pocitu nadradenosti víťaza k porazenej, ale napokon dramatické okolnosti a situácia načisto zmenia jeho postoj. Na pozadí tejto lásky autor podáva veľmi zaujímavý a jedinečný obraz udalostí v porazenej krajine bezprostredne po skončení vojny, ktorej bol priamym účastníkom, náhľady a postoje rozličných typov ľudí. A takto kniha nielenže upúta fabulou, ktorú Puzo majstrovsky vyrozpráva, ale sa stáva aj historickým dokumentom.

Keď prišli do nemeckého baru, hudba práve hrala rýchly foxtrot. Celý bar bola jedna pretiahnutá štvoruhlastá miestnosť s holými stenami. Steny boli nahrubo vybielené a vysoká kupolovitá klenba vyvolávala dojem katedrálnej rozľahlosti. Bývala tu školská poslucháreň, ale zvyšok budovy padol za obeť bombám.

Stoličky boli tvrdé, skladacie, skoro každá iná, stoly takisto obyčajné a hladké. Dekorácie tu neboli nijaké. Bar bol natrieskaný, takže čašníci sa neraz ani nedostali k stolu a museli požiadať prekážajúce páry, aby podali nápoje ďalej. Wolfa tu poznali, a tak ostatní šli za jeho zavalitou postavou k stolu pri stene.

Wolf ponúkol dookola cigarety a čašníkovi povedal: „Šesťkrát šnaps.“ Súčasne mu šuchol do dlane balíček so zvyšnými cigaretami. „Ale pravý!“ Čašník sa uklonil a odbehol.

Frau Meyerová sa obzerala plavou hlavou po lokali: „Nie je tu bohvieako,“ skonštatovala naostatok.

Eddie ju potľapkal po ruke. „To je pre ľudí, ktorí prehrali vojnu, milá moja.“

Mosca sa usmial na Hellu. „Tak čo, ako sa ti to tu pozdáva?“ Hella pokrčila plecami. „Je to zmena,“ povedala.

„A mala by som vedieť, ako sa moji krajania zabávajú.“ Mosca nepostrehol náznak výčitiek svedomia v jej hlase, no Eddie pochopil a jemné ústa sa mu skrivili do úsmevu. Jednu zbraň by sme mali, povedal si, a zaplavila ho náhla radosť, náhla vášeň.

„O tomto mieste koluje podarená historka,“ ozval sa Wolf. „Najprv museli podplatiť náčelníka vzdelávacieho oddelenia okupačnej správy, aby potvrdil, že táto miestnosť nie je vhodná na školské účely a potom náčelníka pre oblasť umenia, aby ju odklepol ako súcu na zábavné účely. A pritom nikto nevie, či je to tu vôbec bezpečné.“ Letmo sa usmial a dodal: „Ale na tom nezáleží, beztak to čoskoro zatvoria.“

„Prečo?“ spýtala sa Hella.

„Počkajte a uvidíte,“ odvetil Wolf so zasväteným úsmevom.

Leo, ako zvyčajne v dobrej nálade, prehodil: „Len na nich pozrite,“ urobil rukou široké gesto po lokáli. „Smutnejších ľudí som v živote nevidel. A za takú mizernú zábavu platia?“ Všetci sa rozosmiali. Čašník im priniesol nápoje.

Eddie zdvihol pohár a na peknej tvári vylúdil posmešnú vážnosť. "Na šťastie našim dvom priateľom, dokonalému páru! Len sa na nich pozrite! Ona, princezná, jemná a nežná. On, zamračené zviera. Ona mu bude štopkať ponožky, každý večer chystať papuče a za odmenu dostane pár dobre volených tvrdých slov a facku. Priatelia moji, toto manželstvo bude dokonalé. Pretrvá storočie, ak ju on predtým nezabije!“ Napili sa a Mosca s Hellou sa na seba usmiali, akoby poznali odpoveď, tajomstvo, ktoré ostatní nemôžu uhádnuť.

Obidva páry si šli zatancovať na malý parket na druhom konci lokálu pred vyvýšeným pódiom. Wolf s Leom osameli. Wolf si obzeral lokál skúseným okom.

K vysokej klenbe stropu sa vznášal nad masou ľudí cigaretový dym. Návštevníci tvorili čudnú miešaninu — boli tu staré manželské páry, ktoré azda predali kus dobrého nábytku, aby si aspoň na jeden večer oddýchli od otupného jednotvárneho života, mládenci z čierneho trhu, inak tichí kumpáni proviantných dôstojníkov, každý s naparfumovanou dievčinou v nylonkách, a starší muži, ktorí kšeftovali s briliantami a kožušinami, autami a inými cennosťami, a pri nich zasa pokojné, skromnejšie oblečené mladé ženy, ich stále milenky, vzťahy, udržiavané peniazmi.

V preplnenom lokáli nebolo hlučno, prevládal tu šum bežného rozhovoru. Nápoje sa objednávali v dlhých intervaloch, ale nikde sa nezjavil ani kúsok jedla. Orchester sa usiloval o americký džezový štýl a bubeník mykal hranatou hlavou zboku nabok, keď kŕčovito, hoci ukáznene imitoval amerických hudobníkov, ktorých strháva vnútorný rytmus.

Wolf pozdravil kývnutím hlavy niekoľkých ľudí pri okolitých stoloch. Boli to priekupníci z čierneho trhu, s ktorými obchodoval za cigarety. Všetci v nás spoznali Američanov, len čo sme sem vkročili, rozmýšľal Wolf, a napodiv, najspoľahlivejšie podľa kravát. Oblečením sa nelíšime, ale čierny trh nevedno prečo nevie zadovážiť kravaty, a preto tunajší chlapi nosia pod krkom akési nevýrazné, rozstrapkané kusy látky. Wolf si tento poznatok uložil do pamäti. Ďalší spôsob, ako prísť ľahko k doláru.

JAMESOVÁ, PHYLLIS DOROTHY - SVEDKA TREBA ODSTRÁNIŤ / DŽOB NEVHODNÝ PRE ŽENU

JAMES, PHYLLIS DOROTHY

SVEDKA TREBA ODSTRÁNIŤ / DŽOB NEVHODNÝ PRE ŽENU
(Death of An Expert Witness - An Unsuitable Job for a Woman)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1982
preklad Dušan Slobodník, Ladislav Mihálik
edícia Zelená knižnica
prebal Ľubomír Longauer
ilustrácie Ladislav Longauer
1. vydanie
13-72-003-82

beletria, román, detektívky,
416 s., slovenčina
hmotnosť: 475 g

1,30 € - DAROVANÉ THCK

*zukol2*

"... príbehy, ktoré potešia všetkých, ktorým sa cnie za zlatým vekom M. Allinghamovej, A. Christie a D. Sayersovej, no plne uspokoja aj tých, ktorí vyžadujú od detektívneho románu presvedčivé vykreslenie postáv a hlbokú ľudskú zainteresovanosť, čo uvedené autorky neboli schopné poskytnúť. Jej postavy sú presvedčivé takisto ako motivácia ich konania. Je pozoruhodné, ako úspešne zmodernizovala klasický detektívny román. ..“ napísal jeden z kritikov o Patricii Dorothy Jamesovej, ktorá sa vyšvihla na popredné miesto medzi najuznávanejšími anglickými autormi detektívok a získala niekoľko cien. Román Svedka treba odstrániť sa odohráva v typickom prostredí anglického vidieka. Autorka výstižne zachycuje atmosféru v ústave súdneho lekárstva, ktorej pokojnú hladinu rozvíri záhadná smrť nepopulárneho ctižiadostivého vedca, čo je podnetom sledu tragických udalostí, úzko s ňou súvisiacich.

Hrdinkou druhého románu Džob nevhodný pre ženu je mladá majiteľka detektívnej agentúry Cordelia Grayová, ktorú poverí známy vedec, aby zistila, prečo spáchal jeho syn samovraždu. Postupne ako Cordelia sleduje krivolakú stopu utajovaných podlostí a starých hriechov, dochádza k prekvapujúcim a nečakaným záverom.

Brenda prišla vo štvrtok do ústavu o vyše hodinu neskôr. Po vzrušení z predchádzajúceho dňa zaspala a matka ju zámerne nezobudila. Brenda chcela odísť bez raňajok, ale pani Pridmorová položila pred ňu ako zvyčajne tanier so slaninou a vajcom a rozhodne vyhlásila, že ju nepustí z domu, kým nezje raňajky. Brenda si až veľmi dobre uvedomila, že jej rodičia by boli radšej, keby už do Hoggattovho laboratória nikdy nevkročila, a tak si vôbec nezmyslela odporovať.

Vošla do ústavu zadychčaná, jachtavo sa ospravedlňujúc. Inšpektor Blakelock sa usiloval poradiť si s dvojdňovým prísunom vecných dôkazov, s jednostaj prichádzajúcimi ľuďmi a s ustavične vyzváňajúcim telefónom. Bola zvedavá, ako ju privíta, či sa dozvedel o tej tisícke, a ak áno, či sa zmení jeho správanie voči nej. Ale ako sa zdalo, bol rovnako flegmatický ako zvyčajne.

„Len čo si odložíte veci, máte ísť k riaditeľovi,“ povedal. „Je v kancelárii slečny Foleyovej. V jeho pracovni sa usadili detektívi. S čajom pre mňa si nerobte starosti. Slečna Foleyová príde až popoludní. Má zájsť za niekým z oddelenia sociálnej starostlivosti a dohodnúť sa s ním ohľadne strýka.“

Brenda sa potešila, že sa predbežne nebude musieť stretnúť s Angelou Foleyovou. To, čo povedala včera hlavnému inšpektorovi Dalglieshovi, jej pripadalo ako zrada a hanbila sa za to.

„Sú tu teda všetci?“ opýtala sa.

„Clifford Bradley to nezvládol. Jeho žena zatelefonovala, že sa necíti dobre. Pracovníci polície sú tu od pol deviatej. Kontrolujú všetky vecné dôkazy, najmä drogy, a ešte raz prehľadali celý ústav. Akiste si myslia, že sa tu deje čosi čudné.“

Bolo prekvapujúce, že inšpektor Blakelock sa tak rozhovoril.

„Ako to myslíte: niečo čudné?“ opýtala sa Brenda.

„To nepovedali. Ale teraz si chcú prezrieť všetky záznamy v kartotéke ústavu, ktoré majú registračné číslo osemnásť a štyridsať alebo tisíc osemsto štyridsať.“

Brenda prekvapene roztvorila oči.

„Myslíte iba tohoročné záznamy, alebo musíme prezrieť aj tie staršie, čo máme na mikrofilmoch?“

„Vydal som im pre začiatok záznamy z tohto a minulého roku a seržant Underhill so strážnikom ich teraz skúmajú. Neviem, čo tam chcú nájsť, a podľa toho, ako sa tí dvaja tvária, nevedia to ani oni. Ale poponáhľajte sa. Doktor Howarth prikázal, aby ste šli za ním, len čo prídete.“

„Ale neovládam rýchlopis a neviem písať na stroji! Neviete, na čo ma potrebuje?“

„To nepovedal. Najskôr kvôli tomu, aby ste vyhľadali záznamy v kartotékach. A budete asi obsluhovať telefón, hľadať záznamy a nosiť ich.“

„Kde je hlavný inšpektor Dalgliesh? Je tu?“

„Spolu s inšpektorom Massinghamom odišli pred desiatimi minútami. Asi niekoho vypočuť. Ale čo tam po nich. Našou starosťou je, aby práca v ústave šla plynulo a hladko.“

Na väčšiu výčitku sa inšpektor Blakelock asi dosiaľ nezmohol. Brenda sa náhlivo pobrala do kancelárie slečny Foleyovej. Bolo známe, že riaditeľ nemá rád, keď mu návštevník klope na dvere, preto Brenda vstúpila tak sebavedome, ako len vedela. Budem robiť najlepšie, ako viem, pomyslela si. Ak mu to aj nebude stačiť, bude sa s tým musieť zmieriť.

Doktor Howarth sedel pri stole a podľa všetkého študoval dáky spis. Keď mu zaželala dobré ráno, bez úsmevu zdvihol hlavu.

„Vysvetlil vám inšpektor Blakelock, že chcem, aby ste mi predpoludním, kým je slečna Foleyová preč, trochu pomohli?“ spýtal sa. „Môžete pracovať v administratívnom oddelení, kde sedí pani Mallettová.“

„Áno, pán riaditeľ.“

„Policajní pracovníci budú potrebovať ďalšie spisy. Zaujímajú ich len spisy s konkrétnymi číslami. Ale myslím, že inšpektor Blakelock vám to už vysvetlil.“

„Áno, pán riaditeľ.“

„Teraz si prezerajú spisy z rokov tisíc deväťsto sedemdesiatšesť a sedemdesiatpäť, začnite im teda pripravovať spisy z roku sedemdesiatštyri a aj staršie, ak budú chcieť.“

Zdvihol zrak od spisu a po prvý raz jej pozrel rovno do tváre. „Doktor Lorrimer vám odkázal nejaké peniaze?“

„Áno, pán riaditeľ. Tisíc libier na knihy a prístroje.“ „Nemusíte ma oslovovať pán riaditeľ. Stačí, ak budete hovoriť doktor Howarth. Bol vám sympatický?“

„Áno, bol.“

Doktor Howarth znovu sklopil oči a sústredil sa na spisy. „Čudné. Nebol by som si pomyslel, že bol príťažlivý pre ženy, alebo že by ženy boli príťažlivé preňho.“

„O to tu nešlo,“ rozhodne vyhlásila Brenda.

„O čo tu nešlo? Chcete povedať, že vás nevnímal ako ženu?“ „To neviem. Chcem povedať, totiž... nemyslím si, že by sa usiloval...“

PRODÖHL, GÜNTER - VRAŽDA V HOLLYWOODE

PRODÖHL, GÜNTER

VRAŽDA V HOLLYWOODE
Kriminálne príbehy
(Kriminalfälle ohne Beispiel)

Obzor, Bratislava, 1966
preklad Vladimír Žabkay, František Chorvát, Viera Millerová
obálka Ivan Horyna
1. vydanie, 40.000 výtlačkov
65-007-66

kriminálka, detektívky, próza krátka, poviedky,
348 s., slovenčina
hmotnosť: 446 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, prebal po krajoch ošúchaný

0,80 € DAROVANÉ EGJAK

*zukol2*

Nejeden zločin v posledných tridsiatich rokoch vzrušil svetovú verejnosť a na dlhý čas zaplnil stránky novín, aby neraz nerozriešený zapadol prachom v súdnych archívoch. Po mnohých rokoch sa známy nemecký spisovateľ, obľúbený autor napínavých kníh a rozhlasových relácií, Gunther Prodohl, vracia k tým najzaujímavejším prípadom z dejín kriminalistiky, ktoré by nám v jeho podaní mohli pripadať ako výplod fantázie, keby ich autor nedokladal množstvom faktického materiálu. A tak so zatajeným dychom čítame príbeh Červeného diabla - bol nim Caryl Chessman, ktorého deväťkrát priviedli do plynovej komory a až na deviaty raz popravili? Kto zavraždil Máriu Rozáliu Nittribittovú? Bol slabomyseľný Bruno Ludke masovým vrahom, ako by to rada dokázala fašistická nemecká polícia? Prečo uniesli profesora Jesusa de Galindeza? Kto spáchal atentát na rýchlik RD-10? Zavraždila milenca hollywoodskej filmovej hviezdy Lany Turnerovej jej dcéra? Gunther Prodohl neobišiel vo svojich kriminálnych príbehoch ani jeden z najslávnejších prípadov falšovania päťstoescudových bankoviek, ktoré boli falošné a predsa pravé, ani dvojnásobnú vraždu na Starnbergskom jazere a mnoho iných, rovnako zaujímavých i napínavých príbehov, ktoré sú o to zaujímavejšie a napínavejšie, že sa naozaj stali.

Brilianty cisárovnej 

Berlín, apríl 1947. Človek potrebuje veľa fantázie, aby si dnes znova vyvolal v pamäti obraz tohto mesta v oných dňoch.

Trosky, zrúcaniny, vychudnuté postavy s ručnými vozíkmi fronty ľudí pred obchodmi, vracajúci sa zajatci, zhrbené ženy medzi troskami, čierny obchod. Tieto predstavy človeka hneď napadnú, ak sa rozpamätáva na Berlín z roku 1947. Tam, kde dnes stoja novostavby na aleji Karla Marxa, vŕšili sa z oboch strán hory zrúcanín bývalej Frankfurtskej aleje. Alexandrovo námestie, dnešné centrum demokratického Berlína, ktoré sa hemží ponáhľajúcimi sa ľuďmi, bolo vtedy neutešené miesto, obklopené prázdnymi, vyhorenými fasádami domov. Červená radnica, premenila sa na čudesnú hromadu trosiek, a Brandenburská brána na pomník beznádeje.

Medzi týmto rumoviskom prekvital na každom voľnom miestečku ulice pokútny obchod s kadejakým tovarom a každého s každým. Na Alexandrovom námestí, na Potsdamskom námestí, na Rosenthalerskom námestí, pred Brandenburskou bránou, všade sa človek stretol s čiernym obchodom. Balíček amerických cigariet stál 120 mariek, peceň chleba 80 mariek, fľaša pálenky z melasy 300 mariek, libra masla 400 mariek, tabuľka čokolády 120 mariek. Cena topánok sa pohybovala medzi 500 a 2000 markami. Obleky stáli 1000 až 5000 mariek, gram zlata 1000 mariek. S briliantmi sa obchodovalo podľa veľkosti a kvality kameňa v cene 50 000 mariek za karát.

Všetko, čo bolo drahé a čoho bolo málo, sa predávalo a kupovalo. Zápalky, čokoládový sirup, aj brilianty patriace bývalému cisárskemu domu Hohenzollernovcov.

Bol 14. apríl 1947. Neskoro popoludní predieral sa cez zástupy priekupníkov pri zrúcaninách Potsdamského nádražia asi štyridsaťročný muž. Mal na sebe oblek, ktorý bol síce obnosený, ale očividne šitý na mieru. Hľadal americké uniformy. Konečne objavil dôstojnícky kabát olivovej farby, s lesklými gombíkmi a zlatými písmenami ,,US-Forces“, a pretisol sa k nemu cez dohadujúce sa skupinky obchodujúcich. Zastrel si ústa rukou a takmer bezchybnou angličtinou zašepkal:

— Nechceli by ste kúpiť briliantový náhrdelník? Celkom čisté kamene, ani jeden pod dva karáty. Sú z majetku poslednej nemeckej cisárovnej. Samozrejme, môžete platiť aj cigaretami.

Muž však už nestihol siahnuť do vrecka a vytiahnuť briliantový šperk, zabalený do prachovky. Ozvali sa policajné píšťalky, a dav kupcov a kupujúcich sa rozpŕchol ako vyplašená horda mexických Indiánov.

Takéto razie sa robili skoro každé dve hodiny. Tu na „pupku sveta“, kde sa stretali tri zo štyroch sektorov Berlína, robila razie striedavo vojenská polícia jednotlivých okupačných mocností spolu s nemeckou políciou.

V tomto prípade bola na rade americká vojenská polícia. Dvanásť jeepov obkľúčilo námestie. Chlapi vysokí ako stromy, v khaki uniformách, bielych oceľových prilbách a s modrými páskami na rukávoch, na ktorých boli zďaleka viditeľné písmená MP, vyskočili z áut a vtrhli, divoko mávajúc rukami, do davu. Bez výberu schytili hociktorého z návštevníkov čierneho trhu za golier, triasli ním, pohrozili mu, že ho zaistia, a nakoniec väčšinu z nich zasa pustili.

Bola to vyskúšaná taktika MP! Ustrašení čierni obchodníci poodhadzovali svoj tovar a sväto-sväte tvrdili, že sa sem len náhodou zatúlali. V takom prípade vojenský policajt už nemal príčinu zatknúť takéhoto človeka, nuž ho nechal bežať. Rýchlo však pozbieral poodhazované predmety.

Takto mali úžitok z razií obe strany. Nikto nebol veľmi poškodený, lebo čierni obchodníci mali pri sebe vždy iba časť tovaru, s ktorým obchodovali. S väčšou časťou tovaru čakali

JÓKAI, MÓR - ČIERNE DIAMANTY

JÓKAI, MÓR

ČIERNE DIAMANTY
(Fekete gyémantok)

Tatran, Bratislava, 1967
edícia Meteor (5)
preklad Július Albrecht
verše prebásnil Ignác Šafár
obálka Karol Rosmány
1. vydanie, 25.800 výtlačkov
61-790-67

beletria, román
400 s., slovenčina
hmotnosť: 471 g

tvrdá väzba
stav: dobrý

0,70 €

*zukol2*/*barpe**belx

Soirées amalgamantes

Jedného krásneho zimného dňa dostal Ivan Berend od predsedu Maďarskej akadémie vied úradný list, v ktorom mu oznamujú, že na odporúčanie prírodovedeckého a matematického odboru Maďarskej akadémie vied zvolili ho na poslednom valnom zhromaždení za člena korešpondenta spomínaného odboru.

V druhom liste ho zasa úradne vyzýva tajomník Maďarskej akadémie vied, aby sa, keďže ho zvolili za člena vedeckého spolku, v zmysle (neviem ktorého) paragrafu stanov pričinil o sankcionovanie svojho zvolenia dizertačnou prednáškou.

Ivan sa začudoval týmto darom.

„Ako, že sa mi dostalo takej pocty? Nikdy v živote som riadka nenapísal ani do vedeckého, ani do nevedeckého časopisu. Nie som v blízkom ani v ďalekom príbuzenstve s jediným členom akadémie. Nie som ani magnátom. Ani na politickom kolbišti som nehral úlohu. Kde som teda získal renomé, že ma zvolili za člena vedeckej spoločnosti? Či sa azda dopočuli o mojom chemickom laboratóriu? Ale veď potom by museli zvoliť za učenca každého správcu šachty, každého dozorcu továrne na stroje, lebo z fyziky a matematiky majú práve toľké vedomosti, ako mám ja!“

Ale vyznamenanie musel jednako len prijať. Ktovie, možno chce krajina zozbierať všetkých svojich ľudí, ktorí sa naučili o niečo viac než ostatní, aby mohla zaimponovať masou? Ivan sa poďakoval za zvolenie a poslal odpoveď pánu tajomníkovi, že do roka, určeného stanovami, príde do Pešti predniesť svoju dizertačnú prácu.

Potom sa do toho dal s veľkým elánom a našiel si tému, o ktorej napíše dizertačnú prácu.

Bol to opis mikroskopických crustaceae, ktoré po desaťročnom usilovnom bádaní systemizoval pri vŕtaní artézskej studne, a svoje poznámky o tomto predmete sa mu do neskorej jesene podarilo zhrnúť v jednotný celok.

To je pravda, že by s touto úvahou v rozsahu tlačeného hárka bol vzbudil senzáciu všade na svete, kde sa zaoberajú podobnými vecami; ale aj to je pravda, že ešte nikdy toľko nezívali pri prednáške ani na jednej hora canonici vedeckej spoločnosti (len sedem hodín je dovolené prednášať, po ich uplynutí predseda odoberie prednášateľovi slovo), ako keď Ivan hovoril o mikroskopických kôrovcoch, hoci zasa kvôli spravodlivosti musíme poznamenať, že Ivanovi presne vyplatili dvadsať rakúskych zlatých, keď vo vestníku akadémie uverejnili jeho úvahu.

Ale toto nepatrí do románu.

Prvý, kto po prednáške pozdravil neofyta, stisnúc mu ruku a pochváliac jeho „velezaujímavú“ dizertáciu, bol opát Sámuel.

Taktiež učenec. Akože by nebol učencom!

Odrazu svitlo Ivanovi v hlave.

Prišiel na to, pre aké zásluhy sa stal členom akadémie.

Hľa, tu je ten tajomný priaznivec a objaviteľ. Za toto môže ďakovať priateľstvu opáta Sámuela. Nuž aj to je dobre. Drobné dary utužujú priateľstvo.

Ivan sa musel ešte niekoľko dní zdržať v Pešti; musel si vybaviť podaktoré veci. Medzitým noviny obligátne referovali o jeho akademickej prednáške. Najmilosrdnejšie boli noviny, ktoré tvrdili, že hovoril — a to veľmi zasvätene — o vulkanickom vzniku kvapľov.

Ivan sa utešoval iba tým, že doma nik nečíta takéto referáty a v zahraničí im nerozumejú.

Ale niekto ich predsa len čítal doma i v zahraničí.

Jedného dňa, keď sa Ivan práve chystal odcestovať do svojho vzdialeného brlohu, dostal pozvanie na večierok, ktorý o tri dni usporiada grófka Theudelinda z Bondaváru.

„Aha, ešte jedna splátka!“ — pomyslel si Ivan. „Dobre, že to neprišlo skôr.“

Hneď si sadol a napísal odpoveď, v ktorej veľmi zdvorilo ďakoval za vyznamenanie a uviedol príčiny, prečo ho nemôže prijať. Zajtra vraj musí odcestovať, podľa toho si už všetko zariadil, má neodkladné povinnosti a tak ďalej.

Prv než by bol list zapečatil, dostal návštevu, opáta Sámuela.

Ivan sa veľmi potešil návšteve znamenitého muža a tejto nečakanej pocte. Správali sa tak, akoby sa už dávno poznali.

— Nemôžem si dať ujsť príležitosť, aby som vás nenavštívil, kým ste tu v Pešti. Nerobím to len preto, aby som vám vrátil vašu vzácnu bondavársku návštevu, ale som naozaj cítil potrebu prejaviť nášmu mladému učencovi, ako sa teším, že som sa s ním zoznámil.

Ivan by mu bol rád povedal, že veru nie je vynikajúcim ani mladým učencom; ale neozval sa.

— Dúfam, že v našom hlavnom meste pobudnete dlhší čas, — pokračoval opát a sadol si k Ivanovi na pohovku

VITAJTE V REGIÓNE PODUNAJSKO - V OKRESE KOMÁRNO

VITAJTE V REGIÓNE PODUNAJSKO - V OKRESE KOMÁRNO

Regionálna rozvojová agentúra, Komárno, 2002
1 vydanie

cestopis, monografie
50 s., far. fot., slovenčina
hmotnosť: 83 g

mäkká väzba
stav: dobrý

0,90 € - DAROVANÉ THCK

*zukol2*

DRIEŇ, LADISLAV - ZÁZRAK V PÚŠTI

DRIEŇ, LADISLAV

ZÁZRAK V PÚŠTI

Mladé letá, Bratislava, 1971
fotografie Ladislav Drieň
obálka Ondrej Máriássy
1. vydanie, 3.000 výtlačkov
66-089-71

cestopis
152 s., čb a far. fot., slovenčina
hmotnosť: 380 g

tvrdá väzba
stav: veľmi dobrý

1,50 €

*zukol2*

Ešte pred polhodinou som obdivoval dômyselný systém rímskych kúpeľov, skvelú akustiku divadla, vyspelosť umelcov, ktorí postavili pred dvetisíc rokmi Džaraš. A tu pred nami je jedno mesto 20. storočia: špinavé, začmudené a premočené stany, bahno, bieda, hlad a zúfalstvo. Žije tu dvadsaťtisíc ľudí.

V tábore nás zastavili dvaja naliehavo mávajúci mládenci; jeden bol starší a v civile, druhý v uniforme. Mysleli sme spočiatku, že je to nejaká kontrola, ale čoskoro sa ukázalo, že sa chcú zviezť do Ammánu. Keď zistili, že sme zo spriateleného štátu, hneď sa pustili do reči. Ten v civile bol učiteľom, Palestínec, prišiel do týchto končín s táborom, ktorý sa sem pred niekoľkými mesiacmi presťahoval z Jordánskeho údolia.

,,Ušli sme odtiaľ,'' vysvetľoval, „nedalo sa to už vydržať, takmer každý deň sú tam prestrelky. Toto je už naše piate miesto od júna 1967. Najprv sme sa uchýlili pri hlavnom meste. Náš tábor však víchor úplne zničil. Veľa rodín zostalo bez stanov, šatstva a potravín, všetko vietor odniesol. Potom sme sa presťahovali do Jordánskeho údolia, kde bolo teplejšie a kde nás navyše hrialo vedomie, že hneď za Jordánom je naša vlasť. Tam sme však hneď boli na muške, nemali sme ani chvíľku pokoja. Preto sme sa sem odsťahovali. Chcel by som zriadiť nejakú školu, ale nemám z čoho. Preto idem do Ammánu. Deti majú už vyše roka prázdniny, potulujú sa pomedzi stany a rastú ako stromy v lese."

Tábor je v zúfalej situácii. Ale ktorý nie? Ľudia žijú len zo skromných prídelov, z ruky do úst, aj pitná voda sa dováža — a aj na tú stoja fronty ľudí. Široko-ďaleko niet väčšej dedinky alebo mesta, a tým možnosti zárobku. Prídely sa zmenšujú a hladných ľudí pribúda. UNRWA, organizácia OSN pre pomoc palestínskym utečencom, je z roka na rok pasívnejšia. Predpokladaný deficit na rok 1970 sa odhaduje na 3 800 000 dolárov. UNRWA prideľuje dnes len to najnevyhnutnejšie, potraviny (1500 až 1600 kalórií denne) a šatstvo.

„Ani populačný trend neklesá" pokračoval učiteľ. „Aj chorôb je veľa a lekárov — ba i nedokončených medikov — je málo. Kde však vziať toľko nadšencov?"

Kto vie, kedy sa asi skončí toto neľudské utrpenie národa, ktorý za nič nemôže. Kedy sa títo ľudia budú môcť vrátiť do svojich domovov? Je to už stará a obohraná pieseň, nelahodí ušiam a svet ju už nerád počúva. Elán medzinárodnej solidarity ochabuje, darov pre utečencov ubúda, sklady sa vyprázdňujú, finančné pramene vysýchajú. A ani otázka návratu utečencov do starej vlasti sa nehýbe z miesta.

„Zostáva tu len jediné východisko a jediné riešenie," zamiešal sa do reči vojak, „a tým je ozbrojený boj". Ukázalo sa však, že tento mladý muž v uniforme nepatrí k armáde, ale k Al-Fattáh, jednej z najväčších a najaktívnejších palestínskych organizácií. Jej jadro sa začalo tvoriť už pred desiatimi rokmi v Ghaze. Od tých čias vyrástla na niekoľkotisícovú vplyvnú a všadeprítomnú organizáciu. Každý jej člen prisahá, že radšej zomrie postojačky, so zbraňou v ruke a na pôde predkov, než by mal pomaly hniť a odumierať v tábore utečencov.

„Náš cieľ je jasný," odpovedal mladý muž, keď som sa ho opýtal, čo ich organizácia sleduje. „Chceme oslobodiť Palestínu a to ozbrojeným bojom. Na sľuby už nič nedáme, už dvadsať rokov nám kde-kto sľubuje, že sa náš osud politicky vyrieši, že sa budeme môcť vrátiť domov. A výsledok? Izrael nesplnil ani jednu rezolúciu OSN a jeho spojenci ho v tom i naďalej podporujú. A nás len tíšia, chlácholia a kedy-tedy nám aj niečo pohodia, aby nám zapchali oči a ústa. Izrael sa za tie dve desaťročia skonsolidoval, v júni roku 1967 zabral dokonca ďalšie územie, a my, palestínski utečenci, poldruhamiliónová zúbožená masa ľudí bez domova a bez vlasti, my sa len sťahujeme z tábora do tábora. Preto bojujeme so zbraňou v ruke, a nie v salónoch diplomatov, nie stovky kilometrov od vlasti, ale tam, kde sme sa narodili a kam sa chceme vrátiť."

Organizácia Al-Fattáh si vytýčila dosť radikálne ciele. Nemá síce nič proti Židom ako národu, ani proti ich náboženstvu, neuznáva však štát Izrael. Kde je vraj napísané, že len Palestinci majú odviesť takú krutú daň za barbarstvo, ktoré napáchal nacizmus na Židoch v Európe? Či vraj len Palestinci majú splácať účty za Hitlera? A to ešte tak dlho?

„Izrael však existuje, bol uznaný väčšinou štátov," namietal som, „a potom, Izrael nie je Vietnam, ani z geografického ani z politického hľadiska. Nebude sa zrejme ani v budúcnosti dívať so založenými rukami na akcie fedajínov, budú nasledovať i naďalej trestné výpravy, retorzné opatrenia, bude trpieť i civilné

ABE, KÓBÓ - ŽENA Z DÚN

ABE, KÓBÓ

ŽENA Z DÚN
(The Woman in the Dunes - Suna no onna)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1981
edícia Tvorba národov
preklad Augustín Jurák
prebal Mária Pollaczyková
ilustrácie Dušan Polakovič
1. vydanie, 15.000 výtlačkov
13-72-020-81

beletria, román
192 s., slovenčina
hmotnosť: 287 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, knižničné pečiatky, prebal natrhnutý

1,90 € PREDANÉ

*zukol2* in **O7**

Kóbó Abe (nar. 1924 v Tokiu) patrí k „prvej vlne" povojnovej japonskej literatúry, ktorú tvorili spisovatelia zgrupovaní okolo časopisu Moderná literatúra (zal. r. 1946) — Haruo Umezaki, Hiroši Noma, Kóbó Abe, Teidžun Takeda a Jukio Mišima. Debutoval r. 1947 knihou básní a poviedkami.

Už r. 1951 bol odmenený Akutagawovou cenou za zbierku poviedok Múr. Píše okrem poviedok aj divadelné hry — Uniforma (1953), Honba na otrokov (1955), Tento duch som ja (1959), televízne scenáre, eseje — Cesta po východnej Európe (1957) a romány — Štvrtá doba medziľadová (1959) a Žena z dún (1962), autorovo najúspešnejšie dielo, sfilmované a odmenené cenou na filmovom festivale v Cannes.

Jeho tvorbu charakterizuje fyziologický záujem o človeka (Kóbó Abe vyštudoval medicínu) a nezriedka šokujúco intímny pohľad na ľudí, znepokojujúci najmä rozporom medzi citovosťou a triezvou vecnosťou v ich vzťahoch. Príbehy, zväčša fantastické, s detektívkovou fabuláciou a obohatené „pseudovedeckými" teóriami, nepostrádajú ani spoločenskú kritiku a satirický tón.

Žena z dún je fantastickým príbehom entomológa, ktorý sa vyberie na odľahlé morské pobrežie hľadať vzácny druh hmyzu. Zablúdi do oblasti dún, kde sú celé dediny ohrozené pieskom. Obyvatelia jednej dediny vlákajú muža ako vzácnu pracovnú silu do hlbokej jamy — v nej býva v schátranom domčeku mladá žena. Jej život pozostáva len z úmornej driny, pretože musí každú noc odpratávať naviaty piesok; von nevychádza, vodu a potraviny jej spúšťajú po lane. Svoju prácu pokladá za samozrejmú povinnosť, žijú tak aj ostatní obyvatelia. Muž sa spočiatku búri, pokúsi sa ujsť, ale chytia ho a spustia nazad do jamy. Nemá na výber: ak nebude pracovať, nedostane prídel vody a potravín a zahynie. Zblíži sa so ženou, ktorá po čase otehotnie. Keď ženu odvážajú do nemocnice, naskytne sa mu konečne príležitosť ujsť, ale on váha ... Rozhodne sa, že o svojom úteku porozmýšľa neskôr.

Na úpätí čelnej steny ozval sa hluk, ktorý sa ponášal na trepot vtáčích krídel. Schmatol lampu a vybehol pozrieť von. V piesku ležal balík zabalený v tmavej rohoži. Po dedinčanoch nebolo ani stopy. Nahlas zakričal. Ale odpoveď sa neozvala. S dychtivou zvedavosťou rozväzoval špagát, ktorým bola rohož previazaná. Ešte dúfal, že v balíku budú nástroje, aby mohol zdolať stenu kolmú ako útes. Myslel, že sa dedinčania už teraz nechcú ukázať, a preto mu iba zhodili nástroje a utiekli.

Ale v rohoži našiel pollitrovú fľašu s drevenou zátkou a malý balíček zabalený do novinového papiera. Boli v ňom tri škatuľky cigariet značky Sinsei, balených po dvadsať kusov. Nič viac. Nemohol tomu uveriť... Znova schmatol konce rohože a mocne ňou potriasol, ale vysypal sa len piesok. Predpokladal, že nájde aspoň zdrap listu, no nebolo v nej celkom nič. Obsah fľašky zapáchal po ryžovej plesni, bolo v nej saké.

Co tým vlastne sledujú? Je to azda nejaký obchod? Počul, že americkí Indiáni si na znak priateľstva vymieňajú tabak. Aj v Japonsku sa pije saké zvyčajne len pri slávnostných príležitostiach. Teda by mohol predpokladať, že týmto spôsobom chcú naznačiť dobrú vôľu a zmieriť sa. Vieme predsa, akí sú dedinčania nesmelí, keď majú vyjadriť svoje city slovami. Preto sa o nich hovorí, že sú úprimní.

Nateraz sa akosi so všetkým zmieril; cigarety boli preňho dôležitejšie ako všetko ostatné. Že mohol vydržať bez nich viac ako týždeň? Navyknutým pohybom vytrhol v obale štvorcový otvor. Cítil hladkosť voskového papiera. Klepkal na spodok škatuľky, až vypadla von cigareta. Prsty sa mu triasli, keď ju chytil. Pripálil si od plameňa lampy. Pomaly, zhlboka sa nadýchol a naplnil si pľúca vôňou tabaku, až mu dym zaplavil krv a vnikol i do najmenšej žilky. Pery mu znecitliveli, na oči klesla ťažká zamatová clona. Pocítil závrat, akoby sa dusil, triaška mu prebehla celým telom.

Vzal fľašu, pevne ju pritisol k sebe a tackal sa k domčeku s pocitom, že má cudzie nohy a že sa pohybujú ďaleko pred ním. Hlavu mu ešte stále zvierala pevná obruč závratu. Chcel sa pozrieť, čo robí žena, no hocako sa usiloval, nevládal tým smerom obrátiť hlavu. Ženina tvár, tak ako ju zachytil kútikom oka, pripadala mu strašne malá.

„Zhodili darček, pozrite!" Zdvihol fľašu a potriasol ňou. „Predsa len sú k človeku uznanliví! Dajú mu plnú fľašu, aby to vopred oslávil. Nevravel som vám? Od začiatku som vedel, že sa umúdria. No, čo sa stalo, stalo sa. Dáte si za glg? Tak nevypijeme si spolu?"

Žena namiesto odpovede iba pevne zavrela oči. Hnevá sa azda, že jej nerozviazal putá? Hlupaňa! Keby mu aspoň raz bola jasne odpovedala, bol by jej ich možno hneď rozviazal. Alebo sa trápi, že sa jej nepodarilo zadržať chlapa, o ktorého sa toľko usilovala, a nakoniec ho musí pustiť? Možno i to je pravda . . . Napokon, nemá viac ako tridsať... a je vdova.

Žene sa na nohách medzi priehlavkami a chodidlami prehĺbili nápadné záhyby. Znova vybuchol v nezmyselný smiech. Prečo má také smiešne nohy?

„Ak chcete cigaretu, zapálim vám."

„Nie. Cigarety mi vysušujú hrdlo," povedala slabým hlasom a odmietavo pokrútila hlavou.

„Chcete sa radšej napiť vody?"

„Ďakujem, je mi dobre, zatiaľ nie."

„Nemusíte byť zdvorilá. Viete, nezaobchádzam s vami takto preto, že by som voči vám cítil nejaké osobné nepriateľstvo. Chápete, však? Z hľadiska taktiky to ináč nejde. Vidí sa mi, že vaša nebezpečná situácia jednako len trochu obmäkčila tých hore . . . Možno sa mi podarí zlomiť ich odpor."

„Tam, kde robia chlapi, vždy dostanú raz do týždňa prídel cigariet a saké."

„Co tým myslíte, dostanú prídel?" Pripadal si ako čierna mucha — vedecky Muscina stabulans — ktorá sa pokúša

COLLINS, WILKIE - ŽENA V BIELOM

COLLINS, WILKIE

ŽENA V BIELOM
(The Woman in White)

Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1969
preklad Ivan Krčméry
obálka Pavel Blažo
1. vydanie, 20.000 výtlačkov
13-72-039-69

beletria, román
632 s., slovenčina
hmotnosť: 677 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

0,50 €

*zukol2*belx-eng*

Keď 1860, roku vyšla Collinsova Žena v bielom, stala sa literárnou senzáciou roka. Románom, ktorý publikoval na pokračovanie Dickens vo svojom literárnom časopise All The World Round, sa nadchýnali najznamenitejší predstavitelia anglickej kultúry i korunované hlavy, práve tak ako široké publikum, ktoré chodilo na verejné predčítavanie. V tejto súvislosti sa často spomína meno Thackerayho a Gladstoneovo. Nadšenie nemalo konca - podľa Ženy v bielom nazývali tance, parfumy, klobúky atď. Čomu vďačí román za taký neobyčajný úspech? Vari autorovmu blízkemu priateľstvu s Dickensom? Nie. Predovšetkým vďaka Collinsovmu umeniu vytvárať také nezabudnuteľné charaktery, ako sú inšpirátor zločinu gróf Fosco a jeho protivníčka, bystrá, obetavá, smelá, ale mrzká Marian Halcombová. Použitie viacerých rozprávačov, ktorí každý z iného hľadiska osvetľujú dej, dáva charakterom viacero rozmerov. Collins vie majstrovsky vykresliť ovzdušie, naznačiť ťažké chmáry, ktoré sa zbiehajú nad hrdinovou hlavou. Tá troška senzačnosti, ku ktorej má sklon, je detektívnemu románu len na osoh.

Žena v bielom je v podstate detektívny román. Nieto v ňom síce profesionálneho detektíva, ani sa nesnímajú odtlačky prstov a nesledujú stopy na zemi. Detektívom je si sám chudobný učitel kreslenia Walter Hartright, ktorý je zaľúbený do krehkej a krásnej Laury Fairlieovej, a jeho jedinou pomocníčkou a spojenkyňou je Laurina nevlastná sestra Marian. Jedine chladnou logikou a nevierou v nadprirodzené zásahy bojujú proti Laurinmu zločinnému mužovi Percivalovi Glydeoyi a jeho priateľovi zlosynovi grófovi Foscovi a jemu oddanej grófke Foscovej. Zaujímavému, napínavému deju románu čas takmer neuškodil. Dickensova žičlivá predpoveď z roku 1895, keď ohlasoval vychádzanie románu na pokračovanie, piati ešte aj dnes, po viac ako sto rokoch.

„Odkiaľ to viete?“ ticho sa opýtala. „Kto vám ukázal ten list?“ začervenala sa ako pivónia, lebo si uvedomila, že sa prezradila. Od zúfalstva zalomila rukami. „Nič som nepísala! Neviem o nijakom liste!"

„Ale áno,“ povedal som, „vy ste ho napísali a viete o ňom. Ale nemali ste ten list posielať, nemali ste strašiť slečnu Fairlieovú. Ak ste jej chceli povedať niečo dôležité, mohli ste prísť na zámok, boli by ste sa porozprávali priamo so slečnou.

Prikrčila sa k náhrobnému kameňu a pritlačila naň líce, ale neodpovedala.

„Ak to myslíte so slečnou Fairlieovou dobre, bude k vám práve taká láskavá ako jej matka,“ pokračoval som. „Slečna Fairlieová vás nikomu neprezradí a nedovolí, aby vám niekto ublížil. Chceli by ste sa s ňou stretnúť zajtra na majeri? Alebo by ste prišli do zámockej záhrady?“

„Ach, keby som mohla zomrieť a mať od všetkých pokoj, tak ako vy, pani Fairlieová!“ zašepkala a pritískala pery ku kameňu, akoby chcela vyjadriť najnežnejšiu vďaku mŕtvej, ktorá leží pod ním. „Vy najlepšie viete, ako mám rada vašu dcéru. Drahá pani Fairlieová, poraďte, ako ju mám zachrániť. Buďte mi opäť drahou matkou a poraďte, čo mám robiť.“

Počul som, ako bozkáva kameň, a videl som, ako vrúcne ho objíma. Ten výjav ma hlboko dojal. Sklonil som sa nad ňou, chytil som ju za slabé, nežné rúčky a pokúšal som sa ju upokojiť.

Nepodarilo sa mi to. Vytrhla si ruky a zdvihla hlavu z kameňa. Proboval som ju priviesť na iné myšlienky a apeloval som na to, o čom sa ma od začiatku usilovala presvedčiť - že je celkom normálna a plne zodpovedná za svoje skutky.

„Upokojte sa,“ povedal som mierne. „Upokojte sa, inak by som si musel zmeniť názor o vás. Nenúťte ma, aby som si myslel, že človek, ktorý vás dal do ústavu..."

Slová mi primrzli na perách. Sotva som spomenul človeka, ktorý ju dal do ústavu pre choromyseľných, znova sa hodila na kolená. Tým okamihom sa s ňou stala úžasná zmena. Kým dosiaľ až dojímala svojou nervóznou, jemnou slabou nerozhodnosťou, teraz sa odrazu zachmúrila a z očí jej sršala zúrivá nenávisť a strach, ktoré dodávali črtám divú, neprirodzenú silu. Vo večernom súmraku sa jej zrenice rozšírili ako besnému zvieraťu. Schytila handru, ktorá jej predtým vypadla z rúk, akoby to bol nejaký nenávidený živý tvor, a stisla ju v rukách s takou silou, že na kameň hneď padlo pár kvapák.

„Rozprávajte o niečom inom,“ precedila ticho pomedzi zuby. „Neručím za seba, ak o tom neprestanete hovoriť.“

Po nežnosti neostalo ani stopy. Spomienka na láskavosť pani Fairlieovej bola, ako som predpokladal, jediným zážitkom v minulosti. S vďačnosťou na školské roky v Limmeridgi driemala v nej pomstivá spomienka na zlo, ktoré jej spôsobili, že ju zavreli do ústavu. Kto jej tak veľmi ublížil? Bola to naozaj jej matka?

Ťažko mi bolo zriecť sa ďalších otázok, ale musel som s nimi prestať. V takom stave, v akom sa nachádzala, bolo možné uvažovať iba o jednom: ako ju upokojiť.

„Nepoviem už nič, čo by vás mohlo zarmútiť,“ čičíkal som ju.

„Vy odo mňa niečo chcete,“ odsekla ostro a podozrievavo. „Nepozerajte tak na mňa. A povedzte, čo chcete?“

„Chcem, aby ste sa upokojili, a keď sa tak stane, porozmýšľajte o mojich slovách.“

„O akých slovách?“ odmlčala sa a žmýkala handričku, šepkajúc: „Čo mi to len povedal?“ a znovu sa obrátila ku mne a netrpezlivo kývla hlavou. „Prečo mi nepomôžete?“ zlostne sa opýtala.

„Dobre, pomôžem vám,“ povedal som. „Žiadal som vás, aby ste zajtra navštívili slečnu Fairlieovú a povedali jej pravdu o liste.“

BEDNÁR, VLADO - KOZA

BEDNÁR, VLADO

KOZA
laciný příběh
(Koza)

Mladá fronta, Praha, 1980
preklad Emil Charous
ilustrácie Milan Kopřiva
edícia Třináct (125)
2. vydanie (v MF 1.), 20.000 výtlačkov

beletria, humor
184 s., slovenčina
hmotnosť: 260 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

1,30 €

*zukol2*

Humor a satira se právem přirovnávají k vzácnemu koření. Obojího si může čtenář za nevelký peníz dopřát v laciném příběhu, jak zní podtitul knihy, nazvané prostě, ale lapidárně Koza. Poznamenejme, že se jedná o kozu sánskou; slovenské literatuře ji roku 1979 objevil prozaik Vlado Bednár (narozený v Bratislavě roku 1941). Nyní se svou Kozou přichází k nám, aby se představil a doufejme i spisovatelsky zdomácněl. Pověst veselé kopy má už od prvotiny, hravého satirického románku Uhni Z cesty (1964). Tuto smělou výzvu vyřkl a vypravěčsky rozvinul již ve svých devatenácti letech. Jako nápaditý mladý prozaik osvědčil velké porozumění pro malé, větší i největší životní problémy mládenců i děvčat své generace v knihách povídek a novel s výmluvnými názvy: Divné hrušky s divnou chuťou (1966), Veterné mlyny (1967), Nebrnkaj mi na city (1968). Vlado Bednár v nich dokázal smysl pro přesný záznam prchavých nálad a okamžiku, vrozený dar situační a slovní komiky, cit pro finesy hovorového jazyka a slangu. K první syntéze dospel v románové mozaice Vajco v stodole (1978). Tak se cítí mladý bratislavský intelektuál, když se na malém městě sžívá s opuštěným rodičovským domem, prostředím místní továrny i svéráznou partou hašteřivých, ale dobromyslných dědulů z okolí. To všechno umožňuje autorovi zadívat se s úsměvem i kriticky zvednutým obočím na spoustu lidských slabostí. Groteskní podoby nabývá Bednárův humor v románku Koza o ambiciózním mladém muži, který jako novopečený majitel kozy sánské vyšplhá po vratkém žebříku adeptů umění až na stříbrné plátno a televizní obrazovku. Koza je autorova nejveselejší, nej vtipnější a nej rozmarnější satira.

TAK JAKO území Bangladéše často postihují záplavy, kavárna Grand je vystavena neméně častým renovacím. Podobny přírodním pohromám od základu mění vzhled i ovzduší kavárny. Kde předtím bývala jídelna, tam najde jednoho dne užaslý návštěvník denní bar, jindy zase lidovou pivnici. Živly neušetřily, s prominutím, ani toalety; příchod k nim, který byl odjakživa ze vstupní haly, ocitl se najednou na chodbičce ke kuchyni. A vůbec, kdoví jestli jsou to vlastně ty původní toalety. Není divu, že Grand je v těchto dopoledních hodinách úplně prázdný a Pekár je tu jediným hostem. Pravidelný návštěvník totiž stěží uhodne časovou skulinu mezi dvěma renovacemi, aby poseděl ve svém oblíbeném podniku. A nepravidelný návštěvník snad ani netuší, že tady vůbec nějaká kavárna je, tak šikovně má vchod v rovněž bývalé pasáži zamaskován basami lahví.

Pocit dočasnosti dolehl jistě i na šatnářku, která ani nepovažuje za potřebné vybalit na kratičký časový úsek klidu bločky a špendlíky; po pravdě se jí kvůli tomu ani nevyplatí hrabat se do prvního poschodí, kde kavárna je. Pekár tedy mohl odložit kozu v prázdné šatně a přivázat ji k otočnému věšáku.

Osvobozený od živočicha manipuluje teď u jednoho z renovovaných mramorových stolků s růží a vybírá jí vhodné místo, aby ji žádný z příchozích nepřehlédl. Potíž je v tom, že podobné růže jako lákadla hostí po další úspěšné obnově podniku zdobí každý stůl. Znudění číšníci zřejmě také pociťují dočasnost stavu klidu, sedí u stolku s pokladnou nedaleko výčepu, blokují si vlastní objednávky a pilně konzumují místo návštěvníků. Občas si některý odskočí do města na rentgen, vyřídit jesle pro dítě nebo jen tak pro jistotu se podívat, co nového dostali u Brouka nebo v obchodním domě Dunaj.

Dnes je bláznivý den, s hosty jako by se roztrhl pytel, od rána je tu už druhý. U prvního stolu se zastavil ten nový, podíval se na růži na stole, jako by počítal její chromozómy, potom zvedl cíp ubrusu a podíval se pod něj, jestli se tam náhodou neschoval majitel růže. Výraz jeho tváře prozrazuje, že je tím hloupým žertem na schovávanou znechucen, nemá rád takové študentské recese. Teprve když zahlédl Pekárovu zuřivou gestikulaci s květinou, rozjasnila se mu tvář a drobnými krůčky primabaleríny doběhl k jeho stolu. Těhotná úřední aktovka kazí celkový dojem, jinak by výstup vhodně zapadl do milostné baletní scény.

Ano, je to Janko, a jen pomlouvači o něm mohou tvrdit, že je divný. Pravý opak je pravdou už na první pohled, rozhodně to není člověk, z kterého jde strach. Je jako jeden z nás. Lidský, milý, chápavý, srší dobrotou, klidem a porozuměním, a to ho dosud osobně neznáme.

Navíc je to člověk přímo neuvěřitelné energie. Když stupňující se rychlostí potřásl Pekárovi rukou, ten si na chvíli vzpomněl na exkurzi po hydroelektrárnách, jmenovitě na obrovský rotor Kaplanovy turbíny. Je mu jasné, že v Jankovi je utajen obrovský zdroj statické energie, dotkni se ho, a dostaneš ránu. Energie se neodbytně dere ven a Pekár si už dovede představit i její proměnu v obecně prospěšné účely. Šťastné lidstvo, zachtělo se mu povzdechnout.

Místo toho postrčil před Janka kozí album a řečnicky si odkašlal, aby mohl spustit svůj oslavný monolog o nedělitelnosti vesmíru a kozy.

„Kdo by neměl rád přírodu, zvířata?“

Janko ho však hned na začátku jednoznačnýn gestem zastavil. Přejel palcem po hranách stolu, pomalu zaklapl desky a povzdechl si tak srdceryvně, až to bylo i číšníkům u pokladny líto, že nemůže prolistovat tak krásné album.