Vitajte v mojom antikvariáte!

na FACEBOOKU - https://www.facebook.com/ripakovantikvariat/

Chcete mať prehľad o najnovších prírastkoch? Zadajte svoju e-mailovú adresu do kolónky "Follow by Email" vpravo hore. Alebo sa stanete členom stránky na Facebooku. Vyberte si to, čo je Vašej duši najbližšie. Ak sa Vám niečo zapáči, napíšte mi na riporipo@gmail.com. Postup bude nasledujúci :

a.) uvediete Vašu adresu b.) hmotnosť knihy pre výpočet poštovného - do 500 g - cena 1,60 € listová zásielka doporučene II. Trieda. Ak bude hmotnosť zásielky vyššia, vždy platia cenníky zásielok Slovenskej pošty c.) vyberiete si banku, do ktorej zaplatíte za knihu a zásielku (mBank resp. ČSOB). Na dobierku, po zlých skúsenostiach, neposielam. d.) Dáte mi avízo o zrealizovaní platby. Môžeme sa dohodnúť i na osobnom prebratí zásielky v Košiciach. e.) posielam zásielku f.) tešíte sa z knihy g.) čítate ..)

Jednoduché, však? )

ANTIKVÁRIUM (magyarul)

Ha Magyarországról van, és bármelyik könyv érdekelné, kérjük írjon a riporipo@gmail.com címre. A könyvek küldhetök postán. Ha átutazóban van Kassán, a megrendelt könyveket személyesen is átveheti.

pondelok 5. februára 2018

SABATIER, ROBERT - LIESKOVÉ ORIEŠKY

SABATIER, ROBERT

LIESKOVÉ ORIEŠKY
(Les noisettes sauvages)

Slovenský spisovateľ, Bratislava
edícia Spoločnosť priateľov krásnych kníh (569)
preklad Oľga Hirnerová
obálka Jana Sebestová
1. vydanie
ISBN 80-220-0595-9

beletria, román
176 s., slovenčina
hmotnosť: 380 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, knižničné pečiatky

1,20 €

*zukol*  in **S7Z**

Jeden z najuznávanejších súčasných francúzskych spisovateľov Robert Sabatier je známy aj slovenským čitateľom — v slovenčine vyšli prvé dva diely jeho autobiografickej ságy Švédske zápalky a Tri mentolové lízanky, ktoré potešili milovníkov modernej prózy.

V románe Lieskové oriešky, voľne nadväzujúcom na predchádzajúce, nás autor zavedie do kraja na hornej Loire, kde malý Olivier z parížskeho Montmartru prežíva prázdniny u starého otca na vidieku. Vnímavými detskými očami spoznáva jednoduchých ľudí, ich zvyky, nárečie, no najmä počúva príbehy a krajové legendy. Z knihy vanie nostalgia, nežnosť a láska ku všetkému, čo zostalo v dnešnom svete čisté a nedotknuté.

Trilógia zo Sabatierovho detstva mala obrovský úspech a vyšla v prekladoch do mnohých jazykov.

Robert Sabatier sa narodil v Paríži roku 1923. Venuje sa literatúre, literárnej publicistike a vydavateľskej činnosti. Pracoval najprv v Presses universitaires de France, potom bol dlhé roky riaditeľom popredného francúzskeho vydavateľstva Albin Michel. Je autorom mnohých básnických zbierok, ocenených významnými cenami, autorom eseji o básnickej tvorbe, ale aj o sv. Vincentovi z Pauli. Je však aj známym milovníkom a znalcom vín — spolupracoval na niekoľkých publikáciách venovaných francúzskej gastronómii. Napísal aj obsiahle osemzväzkové Dejiny francúzskej poézie, na ktorých pracoval vyše tridsať rokov. Od roku 1971 je členom Gouncourtovej akadémie.






Za ten týždeň sa Olivier celkom zmenil. Oči na opálenej tvári mu vyzerali zelenšie a vlasy, ktoré si už vôbec nečesal, mu tvorili okolo hlavy svätožiaru. Umývať sa v smaltovanom lavóri pod slabučkým prúdom vody veru nebola ľahká vec. Často chodieval do pol pása vyzlečený s uterákom a marseillským mydlom k fontáne u mníšok, kde bola ľadová voda. Musel sa tam vyberať tajne, aby sa to stará mať nedozvedela, lebo to považovala za neslušnosť.

Keď minulý večer uvidela jeho opuchnutú tvár, povedala: „Inak si zdravý?“ a starý otec: „Môj vnuk sa asi podal na strýka Ernesta!“

- Mal si nepríjemnosti? - opýtal sa Viktor.

- Hm, no... rozbil som si ciferník a...

- Povedz radšej, že si sa bil, tak to bude lepšie.

- No, áno! S Totorom Mondillonom, ale už sme sa pomerili.

To, čo by tetu Viktóriu pobúrilo, dvoch mužov, ba dokonca aj starú mať podľa všetkého pobavilo.

- Zatratený Postrach prérie! - povedal Viktor, - dúfam, že si mu aj ty dobre naložil.

Olivier zašermoval zovretou päsťou pred okom:

- Ten má takýto monokel!

- Bravó! Bravó! A teraz sú z vás kamaráti. Tak sa ľudia zoznamujú, -vyhlásil starý otec.

Viktor opáčil Olivierovi bicepsy. Sľúbil, že mu dá ťahať reťaz od mechov. - A budeš ich mať ako ja! - Napäl obrovské svaly, až sa zdalo, že mu praskne rukáv. Toľko už Olivier ani nežiadal.

V piatok, trhový deň, strýko začal podkúvať hneď na úsvite. Pred vyhňou stálo v rade asi desať kráv a volov, často po dva kusy na jednom kruhu. Stará mať mu napriek svojmu veku pomáhala, odstrkovala kde-koho a nadávala nešikovným dedinčanom, pritláčala podkovy ku kopytám šľachovitými prstami, silnými ako zveráky. Starý otec v okne preklínal svoju nohu, pre ktorú nemohol pracovať. Olivier ako vždy odháňal muchy. Znepokojovali ho strýkove nadávky, ktorého ani tak nehnevalo množstvo práce, ako to, že si uvedomoval, že ju vykonáva narýchlo, a nie dosť precízne. Ak si nejaký sedliak zmyslel pribiť podkovu sám, Viktor to hneď zistil, vytrhol ju kliešťami a odhodil čo najďalej.

- Poznám takých, čo by nezdvihli ani slamku, ale pritom sa radi miešajú druhým do remesla!

- Mamka, držíte mi tú podkovu, alebo odriekate ruženec?

- Hrom a peklo aj s takým odieračom koní! - zvolala stará mať, -dočerta, ja mu nie som nijaká slúžka!

Stará žena sa však v podstate nepozastavila nad tým, že jej syn sa na ňu tak oboril.

-Nepodarok skýsi nevychovaný!

Viktorov hlas zjemnel, keď sa prihovoril synovcovi:

- Ide k nám poštár. Choď a prines pohár vína. Dobrý deň, pán poštár. -A zanôtil: - Ide, ide poštový panáčik, ide, ide poštový pán....

Muž bol ako suchá trieska a mal zvláštne fúzy, akési dva štvorčeky rozdelené dlhým nosom ako pomlčka. Len aby nevytiahol z tej kapsy obávaný malý modrý papier, lebo na dedine sa telegramami posielajú iba zlé správy! Nie, vytiahol obálku so žltým listom, na ktorej Olivier zbadal hlavičku papiernictva Desrousseaux.

- Je z Paríža, - povedal Viktor a zakričal otcovi: - Píše nám Paríž!

Poštár sa s vínkom neponáhľal. Viktor si vložil kliešte a kladivo do vrecka

na koženej zástere a zákazníkovi z Costonského mlyna povedal:

- Prišiel list od mojej sestry. Ideme ho prečítať. Zbohom, pán poštár, nezdržte sa dlho a noste iba dobré správy!

Poštár sa sklamane pobral preč, mykol bokom, aby si napravil tašku na pleci.

Keď vystupovali po schodoch, Viktor povedal Olivierovi:

- Je zvedavý ako kľúčová dierka!

Starý otec otvoril list sponkou na vlasy a začal nahlas čítať. Teta Viktória odprevadila Marceaua, „to úbohé dieťa“, do Švajčiarska. Cesta bola namáhavá, ale profesor v sanatóriu Sylvana im dáva nádej na vyliečenie chlapca, ktorý potrebuje len „čas, oddych a trpezlivosť“. Prosila otca, aby zašiel k lekárovi, matku, aby chodila včaššie spať (tu stará mať vyplazila jazyk na list). V dlhom odstavci radila Viktorovi, aby prevzal zastupovanie istej firmy na výrobu poľnohospodárskych strojov, lebo kováčstvo aj tak jedného dňa zanikne. Nasledovala veta venovaná „našej malej sirôtke“, ktorá má to šťastie, že je zdravá. Rodičom prikazovala: „Nedávajte mu piť červené víno!“ Pripojila farebný papier s perforáciou - peňažnú poukážku, ktorú si majú vyzdvihnúť na pošte. V postskripte navrhovala, aby si dali zaviesť vodovod a naznačila, "že výdavky berie na seba.

Vodovod! Starý otec aj Viktor boli za. Stačilo by len pár metrov potrubia, ale stará mať sa zaťala:

- Vodu, čo ide cez rúry? Nikdy! Počujete? Alebo odídem z tohto domu! Dám sa najať ku kravám.

Muži nechápali jej tvrdohlavosť. Radšej vláčila ťažké vedrá, ako by mala krútiť kohútikom. Viktor vravieval: - Úbohá starenka, už ju nezmeníme, takáto aj umrie!

Aj Olivierovi trvalo, kým ju pochopil. To chodenie k fontáne patrilo k jej drobným radostiam. Zdvihnúť krčah, pozerať sa, ako tečie tá laásna, živá voda, podozvedať sa miestne novinky, kým na ňu príde rad, prebrať počasie, cítiť, ako jej striekajú kvapky na čierne pančuchy a dreváky, piť z dlane...