POWELL, JOHNPREČO MÁM STRACH POVEDAŤ TI, KTO SOM?
(Why Am I Afraid to Tell You Who I Am? - Insight into Personal Growth)
Vnútorné pohľady na osobný rast
Dobrá kniha, Trnava, 2007
preklad Petra Vaterová
obálka Ľubomír Zabadal
ISBN 978-80-7141-575-6
psychológia, manželstvo, rodina,
104 s., slovenčina
hmotnosť: 125 g
mäkká väzba
stav: veľmi dobrý, neautorské venovanie
1,50 € PREDANÉ
*olepa* in **S7S**
Táto kniha je najúspešnejším bestsellerom Johna Powella SJ, vyšli jej takmer 4 milióny výtlačkov. Autorovým cieľom bolo nahliadnuť z pozície psychológa a odborníka na komunikáciu do hĺbky ľudského vnútra a osvetliť jeho zákutia, ktoré sú zodpovedné za našu mienku o sebe samých a naše východiská pre vzťahy s inými ľuďmi. Všetci máme strach z odmietnutia, obávame sa, že ak druhí zistia, akí vlastne sme, zavrhnú nás. Staviame sa preto do neprirodzených póz, predstierame... John Powell poukazuje na päť rovín komunikácie a zisťuje, že informácie, ktoré o sebe „zverejníme“, to, či povieme, „kto sme“, určuje hĺbku a kvalitu našich vzťahov.
Pri výstižnom opise jednotlivých typov osobností zistíme, či patríme k rojkom, netýkavkám, mučeníkom, samotárom, spasiteľom, mamám...
Žijeme v dobe informácií. Nie sú informácie o sebe azda tie najcennejšie?
Piaty stupeň. Formálna konverzácia. Tento stupeň predstavuje najslabšiu odpoveď na ľudskú dilemu a najnižší stupeň komunikácie so sebou.
V skutočnosti tu ide o nulovú, prípadne len náhodnú komunikáciu. Na tomto stupni vedieme formálny (konvenčný) dialóg, napríklad: „Ako sa máš“ „Ako sa majú vaši?“ „Kde si bol?“ Hovoríme frázy ako: „Máš pekné šaty.“ „Dúfam, že sa opäť čoskoro uvidíme.“ „Som naozaj rád, že ťa vidím.“
V skutočnosti nemyslíme takmer na nič z toho, na čo sa pýtame alebo čo hovoríme. Ak by druhá strana začala obšírne odpovedať na našu otázku: „Ako sa máš?“, zostali by sme zarazení. Našťastie druhá strana obyčajne vycíti povrchnosť a formálnosť nášho záujmu a otázky. Ľudia zvyčajne jednoducho prednesú štandardnú odpoveď: „Ďakujem, mám sa dobre.“
Toto je konverzácia koktailového večierka, klubového stretnutia alebo stretnutia susedov vo výťahu atď. Vôbec tu nejde o vzájomnú komunikáciu a zdôverovanie sa. Každý zostáva bezpečne uzavretý vo svojich úsudkoch, pokrytectve a zložitosti. Zdá sa, že celá skupina sa zhromažďuje len preto, aby boli osamotení spoločne. Dobre to vystihuje text piesne Paula Simona Sounds of Silence , ( Zvuky ticha) účinne použitej vo filme The Graduate (Absolvent):
„A v nahej noci som videl desaťtisíc ľudí, možno viac, ľudí, ktorí rozprávali bez toho, aby hovorili, ľudí počúvajúcich bez toho, aby načúvali, ľudí píšucich piesne, ktorým nikdy neboli zverené hlasy.
Nik sa neodvážil narušiť zvuky ticha.“
Štvrtý stupeň. Oznámiť skutočnosti o druhých. Na štvrtom stupni sa príliš nevzdalujeme od väzenia svojej samoty a nevstupujeme do skutočnej komunikácie, pretože temer nič zo seba nevydávame. Spokojne povieme druhým, čo niekto povedal alebo urobil. K týmto faktom neponúkame osobný komentár, ktorý by vyjavil niečo z nás. Jednoducho ich len oznamujeme. Tak, ako sa väčšina z nás z času na čas skrýva za frázy, tak aj my hľadáme úkryt v klebetách, krátkych konverzáciách a ohováraniach. Nič nedávame zo seba a od druhých nič neočakávame.
Tretí stupeň. Moje myšlienky a súdy. Na tomto stupni už možno hovoriť o komunikácii mojej osoby. Som ochotný vykročiť zo samoty. Beriem na seba riziko, že sa s tebou podelím o niektoré svoje myšlienky a odhalím ti niektoré svoje úsudky a rozhodnutia. Moja komunikácia zvyčajne zostáva pod prísnou cenzúrou. Pri komunikácii ťa budem pozorne sledovať. Chcem otestovať teplotu vody skôr, než do nej skočím. Chcem si byť istý, že ma prijmeš aj s mojimi myšlienkami, úsudkami a rozhodnutiami. Keď zdvihneš obočie alebo zúžiš oči, zívneš si alebo sa pozrieš na hodinky, stiahnem sa do bezpečného úzadia. Rýchlo sa uchýlim do ticha alebo zmením predmet konverzácie. Alebo niečo horšie, začnem hovoriť veci, o ktorých sa domnievam, že chceš, aby som hovoril. Pokúsim sa byť tým, čo by ťa potešilo.
Azda sa mi jedného dňa podarí získať odvahu a zatúžim vyrásť ako osoba a potom ti vylejem celý obsah svojho srdca a mysle. Bude to moja hodina pravdy. Možno som tak už aj spravil, no dovtedy budeš o mojej osobe málo vedieť, kým dobrovoľ-
