HARASCHIN, STANISŁAWCHYLIŃSKA, TERESA
SCHÄFFER, BOGUSŁAW
SPRIEVODCA KONCERTMI
(Przewodnik koncertowy)
Opus, Bratislava, 1983
preklad Hilda Holinová, Anna Lerchová, Božena Sedláková
prebal Dagmar Dolinská
2. vydanie, 6.000 výtlačkov
62-505-83
hudba, skladatelia, koncerty, opery
1016 s., slovenčina
hmotnosť: 802 g
tvrdá väzba, malý formát
stav: dobrý, bez prebalu, knižničné pečiatky
2,00 €
*balbe2* in **S4Z**
Sprievodca koncertmi je prvou slovenskou publikáciou svojho druhu. Na rozdiel od iných podobných príručiek obsahuje nesmierne množstvo faktografického moreriálu počnúc 17. storočím až po súčasnosť. Pritom autori venovali veľký priestor hudbe 20. storočia o všímajú si nielen tradičné diela orchestrálnej hudby, ale aj zriedkavejšie uvádzané skladby, vďaka čomu so Sprievodca koncertmi stáva príťažlivým tak pre návštevníkov koncertov, ako i pre rozhlasových a televíznych poslucháčov a diskofilov.
Heslá sú usporiadané podľa autorov v abecednom poradí, čím je uľahčená rýchla orientácia v knihe. Po životopisných údajoch a výberovej bibliografii jednotlivých skladateľov nasledujú rozbory skladieb, známych alebo reprezentatívnych pre štýl toho ktorého autora T. Chyliňska,
S. Horoschin a B. Schaffer sa prihovárajú čitateľovi no vysokej odbornej úrovni a zároveň živým, príťažlivým štýlom.
Sprievodca koncertmi má všetky predpoklady stať sa rozhľadeným, dobre informovaným spoločníkom každého milovníka hudby.
GEORGES BIZET
* 25. 10. 1838 Paríž; + 3. 6. 1875 Bougival pri Paríži
Príbeh Bizetovej skladateľskej kariéry je zvláštny. Bol synom učiteľa spevu a už ako deväťročný chlapec sa stal žiakom parížskeho konzervatória. Počas desaťročného štúdia (klavír u J. F. Marmontela, kompozícia u J. F. Halévyho) získava jednu cenu za druhou, aby napokon dostal najvyššie vyznamenanie Prix de Rome, ktoré mu umožnilo d'alšie hudobné štúdium v Ríme. Po návrate z Talianska, keď už mal za sebou niekoľko významných skladieb, uvádza Bizet v Paríži svoju prvú veľkú operu Lovci perál (1863). Odvtedy akýsi podivný osud prenasleduje Bizeta ako operného skladateľa. Lovcov perál, dielo, ktoré sa dnes teší veľkej popularite, prijalo publikum veľmi chladne. Podobný osud stihol aj dve nasledujúce opery: Krásavica z Perthu (1867) a Džamilé( 1872). Neúspech však Bizeta neodradil. Po niekoľkých orchestrálnych dielach (o. i. symfónie, predohra Patria, suity Rím a Detské hry), ktoré sa hodnotili veľmi priaznivo, podnietený úspechom sa venuje opere — píš dielo, ktoré pokladá za najlepšie zo všetkého, čo dovtedy vytvoril. Lenže o to bolestnejšie bolo sklamanie. Premiéra Carmen (1875) sa takmer rovnala krachu. Obsah libreta podľa známej novely Prospera Mérimého pokladali za nemorálny, hudba znechutila obecenstvo realistickou charakteristikou dramatickej akcie prebratej zo života, nepáčilo sa ani tragické zakončenie opery. Pre Bizeta, hlboko presvedčeného o hodnote Carmen, to bol nesmierny úder; o necelé tri mesiace po nevydarenej premiére náhle zomiera vo veku 37 rokov. Už blízka budúcnosť ukázala, že Bizet správne ohodnotil svoje dielo; Carmen dnes rozhoduje o jeho skladateľskej sláve, lebo spája v sebe najpodstatnejšie črty jeho štýlu: originálnu melodickú a rytmickú invenciu, jasnosť formy, farbitosť inštrumentácie, dramatickosť a typický francúzsky pôvab.
I. a II. suita z Arlesanky. Roku 1872 sa konala v Paríži premiéra hry Alphonsa Daudeta ĽArlésienne (Arlesanka). po niekoľkých predstaveniach ju síce stiahli z repertoáru, ale koncertná suita, ktorú Bizet zostavil z úryvkov vlastnej scénickej hudby k Arlesanke a predviedol v tom istom roku, stala sa jeho najväčším úspechom ešte za života a naďalej sa teší veľkej obľube. Nemenej populárna je druhá suita, ktorú zostavil skladateľov priateľ Ernest Guiraud. Za úspech vďačí suita z Arlesanky prirodzenosti, kompaktným formovým tvarom, jasnej a efektnej inštrumentácii a výnimočnej atmosfére akoby prežieranej provensálskym slnkom, slnkom juhofrancúzskeho kraja, kde sa odohráva dej Daudetovej hry.
I. suitu z Arlesanky otvára Úvod (Prélude), štyri variácie na tému starej provensálskej peničky La Marche des Rois (Pochod kráľov), ktorý uvádzajú sláčikové nástroje. V nasledujúcom Andante hrá melódiu plnú smútku saxofón (je to jedno z prvých použití tohto nástroja vo vážnej hudbe). Dve ďalšie časti sú; Intermezzo v štýle menuetu z 18. storočia a lahodné Adagietto pre sláčikové nástroje. Finále tvorí mimoriadne populárny
