Vitajte v mojom antikvariáte!

Chcete mať prehľad o najnovších prírastkoch? Zadajte svoju e-mailovú adresu do kolónky "Prírastky kníh na e-mail" v ľavom stĺpci a na váš e-mail príde maximálne jedna správa denne.

Alebo sa staňte členom stránky na Facebooku.
https://www.facebook.com/groups/ripakovantikvariat/
Vyberte si to, čo je Vašej duši najbližšie.

Ak sa Vám niečo zapáči, napíšte mi na
riporipo@gmail.com
Postup bude nasledujúci :

a.) uveďte tituly, o ktoré máte záujem
b.) uveďte Vašu adresu, prípadne telefón
c.) skontrolujem dostupnosť kníh a následne vám pošlem pokyny na platbu vopred. Na dobierku, po zlých skúsenostiach, neposielam.
d.) Dáte mi avízo o zrealizovaní platby.
e.) Po obdržaní platby na môj účet vám knihy do troch dní posielam

Jednoduché, však? )

ANTIKVÁRIUM (magyarul)

Ha Magyarországról van, és bármelyik könyv érdekelné, kérjük írjon a riporipo@gmail.com címre. A könyvek küldhetök postán. Ha átutazóban van Kassán, a megrendelt könyveket személyesen is átveheti.

nedeľa 31. decembra 2017

BYSTRIČANOVÁ, SILVIA - TRI DNI DO RAJA

BYSTRIČANOVÁ, SILVIA

TRI DNI DO RAJA

Slovart, Bratislava, 2017
1. vydanie
obálka Petra Kavalcová
ISBN 978-80-556-2791-5

beletria, román, podpis autora
160 s., slovenčina
hmotnosť: 304 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: výborný, autorské venovanie s podpisom

NEPREDAJNÉ

*H-2-5*

Prostredie divadla ponúkne talentovanej Valentíne všetko, o čom od detstva snívala. Osudy troch výnimočných žien ju však zasiahnu natoľko, že sa v jednej chvíli rozhodne radikálne zmeniť svoj pokojný život a vymení ho za neznáme prostredie, kde spozná predovšetkým samu seba. Slepá sestra Eny, starnúca divadelná diva Dalma, ako aj tajuplná herečka Honora jej pomôžu pochopiť, že ľudia sa zbližujú a vzďaľujú, aby nakoniec zistili, že to všetko sa deje len preto, aby sa naučili nesúdiť a mať radi. Aj tých, ktorí to potrebujú a občas si mylne myslíme, že si našu lásku nezaslúžia. Intímny portrét hrdinky na pozadí ľúbostného príbehu odkrýva pocity žien dvoch generácii, ale predovšetkým presvedčí čitateľa o existencii skutočného priateľstva.




„Nič sa ma nepýtaj,“ dôrazne artikulovala Valentína a cítila, že sa pred Honorou červená.

„Nepýtam,“ tlmene sa zasmiala a zahasila nedofajčenú cigaretu. „Mám ťa rada.“

„Viem. Inak by si so mnou predsa nešla na kávu.“

„To je pravda. Vieš, prečo ťa mám rada?“

„Lebo ti nosím domáci lekvár?“ Snažila sa odľahčiť situáciu humorom.

„Aj preto,“ zasmiala sa, „ale hlavne preto, že vieš byť ticho. Poďme už, lebo otehotniem z toho, ako sa na mňa ten poblednutý čašník díva.“

Väčšinu času v aute spolu mlčali. Honora obkrútená čiernym šálom na žltom kabáte a Valentína v dlhej bunde a štrikovaných rukaviciach s farebnými brmbolcami. Vystrela ruky, aby si ich Honora mohla lepšie pozrieť, aj keď vedela, že od nej sa môže dočkať čohokoľvek. V podstate sa na jej extrémne úprimné hodnotenie tešila.

„Nové?“ pribrzdila a pustila z vedľajšej cesty auto s arogantným šoférom za volantom.

„Hej.“

„Nehnevaj sa na mňa, ale je to strašný gýč. Ty fakt nemáš vkus.“

„Uštrikovala mi ich mama,“ povedala pokojným hlasom bez akéhokoľvek náznaku výčitky.

Honora sa na ne ešte raz pozrela, potom sa velkými očami zahľadela na Valentínu a povedala:

„Sú krásne.“

Obe sa naraz zasmiali, pretože vedeli, že všetko od mamy je krásne.

Zastala rovno pred vchodom do Valentíninho domu, vložila si do úst nezapálenú cigaretu a nervózne sa pozrela, či jej neprišla esemeska. Valentína vystupujúc z auta sa prikrčila, na okamih sa zamyslela, či jej to má povedať, ale potom sa odhodlala: „Hony, môžem ťa o niečo poprosiť?“

„Valentína, ideš mi na nervy s tou tvojou slušnosťou,“ povedala, ale nahla sa k nej, aby ju aj cez hluk ulice počula.

„Prejdeš si so mnou dialógy? Pred skúškou alebo kedy ti to bude vyhovovať,“ rýchlo dodala.

Honora sa usmiala. Od prvej chvíle vedela, že s Valentínou nemámi čas zbytočne. Ani v divadle, ani inokedy. Mala ju rada. Dokázala si ľudí veľmi rýchlo prečítať a nemusela sa veľa pýtať. Vedela, že niektorých ľudí treba len počkať, aby nás dobehli.

V byte na prvom poschodí bolo rušnejšie ako inokedy. Na Ivaninu hlučnosť si Eny veľmi rýchlo zvykla, dokonca ju vítala, no dnes sa po byte rozliehal aj mužský hlas. Valentína na chodbe zavesila kľúče na vešiak, topánky vložila na poličku a započúvala sa do tlmeného mužského hlasu. Braňo. Čo tu robí? Veď som mu povedala, že sa ozvem, keď sa vrátim. Bola unavená a nevedela, či sa jeho návšteve teší, alebo nie. Cítila sa presne tak, ako keď žena po hádke jedným okom hovorí mužovi choď a druhým ostaň. Vošla do kuchyne, naliala si minerálku, a keď chcela zhasnúť svetlo a pridať sa k spoločnosti, padol jej zrak na popísaný papier na stole. Neodolala a prečítala si ho. Čítala text niekolkokrát po sebe a doteraz nepoznaná emócia jej zovrela hrdlo. Potlačila vzlyk a namiesto neho jej vytryskli slzy. Cítila sa nehodná Braňových citov, nehodná jeho objatia. Snažila sa cez slzy prečítať jeho vyznanie ešte raz, ale pri slovách: dúfam, že budeš mať chuť a odvahu objavovať každý deň vo mne niečo, čo stojí za to, aby si to objavila, sa rozplakala. Jej usedavý plač prenikol do vedľajšej miestnosti a všetkých paralyzoval. Kým sa Braňo ponáhľal do kuchyne, ešte stihol vystrašenú Eny vtlačiť naspäť na gauč. Pozrel sa na Ivanu, ale tá zostala sedieť so sklonenou hlavou, akoby nič nepočula. Vedela prečo Valentína plače a na jej mieste by plakala tiež. Od radosti.

„To si nemala čítať, to som ti chcel povedať sám, keď...“ nedopovedal.

Uplakaná Valentína sa mu hodila do náručia, posiala mu tvár drobnými bozkami a nechala ho, keď jej ich šťastný vracal. Potrebovala ho objať, ako keby sa mu tým chcela ospravedlniť, že ho doteraz nemala rada v takom rozsahu, a tak



DISNEY, WALT - 2. PRÍRUČKA MLADÝCH SVIŠŤOV

DISNEY, WALT

2. PRÍRUČKA MLADÝCH SVIŠŤOV

Egmont Neografia, Bratislava, 1996
preklad Bohumil Vžentek
2. vydanie
ISBN 80-7134-750-7

knihy pre deti
157 s., slovenčina
hmotnosť: 285 g

tvrdá väzba
stav: dobrý

5,50 € stav: veľmi dobrý

PREDANÉ *home*dets*

Mlade svište - Hui, Dui a Lui pre vás pripravili ďalšiu príručku na každú príležitosť, sú v nej tipy a fígle, návody pre šikovné ruky, hry, hádanky a ešte všeličo iné...






DISNEY, WALT - PRÍRUČKA MLADÝCH SVIŠŤOV

DISNEY, WALT

PRÍRUČKA MLADÝCH SVIŠŤOV
Tajná príručka na všetky príležitosti

Egmont, Bratislava, 1993
preklad Mária Smoláriková
2. vydanie
ISBN 80-7134-625-X

knihy pre deti
157 s., slovenčina
hmotnosť: 285 g

tvrdá väzba
stav: dobrý

2,00 € PREDANÉ

*home* in **S9B**

Hui, Lui a Dui majú pre vás úžasné tipy a triky, ako si všeličo zmajstrovať, uvariť, ale aj hádanky, hry, tajné písmo či tajuplný stromový horoskop... Pre všetky dievčatá a pre všetkých chlapcov





DISNEY, WALT - PRÍRUČKA GYRA VYNÁLEZCU

DISNEY, WALT

PRÍRUČKA GYRA VYNÁLEZCU
Veda a vynálezy
(Manuel de Géo Trouvetou)

Egmont Neografia, Bratislava, 1996
preklad Zora Nemanová
1. vydanie
ISBN 80-7134-783-3

knihy pre deti
150 s., slovenčina
hmotnosť: 287 g

tvrdá väzba
stav: výborný, nepoužívaná

3,50 € PREDANÉ

*home* 





CASTROVIEJOVÁ, CONCHA - ZÁHRADA SO SIEDMIMI BRÁNAMI

CASTROVIEJO, CONCHA

ZÁHRADA SO SIEDMIMI BRÁNAMI
(El jardín de las siete puertas)

Mladé letá, Bratislava, 1973
edícia Zlatý kľúčik
preklad Elena Račková
ilustrácie Zdeněk Brdlík
1. vydanie, 5.000 výtlačkov
66-202-73

knihy pre deti, rozprávky,
116 s., slovenčina
hmotnosť: 371 g

tvrdá väzba
stav: dobrý, na predsádke neautorské venovanie

0,80 €

*konik* in **S5Z**







SIRÉNA, KTOREJ MAL KAŽDÝ DOSŤ, A PREVÝŠIL JU SPEVAVÝ DROZD

Ani jedno z dnešných detí, ani z tých, čo boli deťmi pred dvadsiatimi či sto rokmi, nikdy nevidelo sirénu Blondu. Siréna odišla už dávno, veľmi dávno. Ale predtým, ako sa to stalo, žila v Španielsku a vždy v nedeľu popoludní všetky deti chodievali počúvať jej spev.

Siréna žila v lagúne pri Svätom vrchu, ktorá neskôr vyschla, nik nevie prečo. Ani to nik nevie, kam vedie veľký otvor hore vo vrchu. Iba krty, čo tam majú svoje tunely, a líšky, ktoré si tam zriadili veľký sklad vybavený chladiarenským zariadením, aby mali kam odkladať nakradnuté sliepky, dokonale poznajú tajomné podzemie.

Ale toto sa stalo pred mnohými stáročiami, a vtedy na Svätom vrchu bola veľmi pekná lagúna, čistučká, lemovaná stromami, a na brehoch plno rastlín, ktoré kvitli každú jar. Tam žila siréna. Nik nevedel povedať, kedy prišla. Všetci, ešte aj starí otcovia, pamätali si ju odjakživa, pretože sirény nestarnú ani nestrácajú svoju krásu. Žijú mnoho rokov, a keď dovŕšia storočie, sú také pekné ako po narodení. Preto sa stávajú hroznými horenosmi a na každého pozerajú zvrchu.

Lagúna oddávna patrila siréne Blonde. Keď bol veľký nečas, siréna sa ponorila a utiahla do svojej jaskyne na dne. Veľmi starostlivo ju opatrovali dve korytnačky, ktoré u nej slúžili. Ak nečas trval dlho, korytnačka si zavolala do jaskyne starú ropuchu. Ropucha porozprávala siréne všetky klebety o zvieratách i o ľuďoch.

Len čo zasvietilo slnko, vyplávala siréna na hladinu a veľmi pôvabne oboplávala celú lagúnu, lebo si potrpela na ladnosť.

— Nech nikto nevkročí na moje brehy, — upozorňovala. — Mohol by sa zamotať do mojich nádherných vlasov.

Siréna mala vlasy dlhé a lesklé. Narodila sa na severe, pri brehoch Baltického mora, preto mala vlasy plavé ako zlato a na slnku sa jej ligotali. Keď prišla jar a kríky kručinky sa pokryli žltými kvetmi, siréna Blonda s obľubou rozprestierala na ne vlasy, aby každý vedel, že sú krajšie a zlatistejšie ako samotné kvety. Kručiniek sa veľmi dotkla toľká namyslenosť; úbohé kručinky sú veľmi skromné a dobrácke, preto iba schovali svoje tŕne, aby sa o ne nezachytili sirénine vlasy, a ani nemukli, keď sa pod ich váhou krčili kvety na byliach.

Veru tak, siréna Blonda rada spievala. Všetky sirény musia spievať, to je ich povinnosť, inakšie by neboli sirénami. Ale naša siréna bola taká namyslená, že vyspevovala celý deň, aby ju ľudia obdivovali. Spievala od rána až do západu slnka. A pri splne mesiaca, keď, ako vieme, vtáci nespia, jašteričky sa idú kúpať v mesačnom svite a oslepené netopiere sa zavesia na stromy nad vodou, siréna spievala celú noc a nafukovala sa od spokojnosti nad úžasom, ktorý svojím spevom vzbudzovala. Nijaký vták sa neopovážil ani hlesnúť, a ešte aj sovy onemeli, lebo zlostnú povahu sirény každý poznal.

Keď bolo pekné počasie, ľudia z ďalekého okolia prichádzali na diváky, nie pre krásny spev, ale pretože ju pokladali za niečo také mimoriadne, že si nechceli dať ujsť to divadlo. Mali pravdu, lebo v tých storočiach už sirén ubúdalo a nestávalo sa často, aby niektorá lagúna mala stálu sirénu. Ľudia z celého okolia chodili za ňou ako na zázraky. Tak by sme sa správali aj my, keby nám odrazu do rybníka v parku dali sirénu. Treba ešte dodať, že v tých časoch bolo tak málo zábav, že siréna na Svätom vrchu bola tou najhlavnejšou. A tak bola namyslená a malicherná.

Nuž a takto jednej krásnej jari stala sa siréna ešte pyšnej šou a spokojnejšou ako predtým, lebo dostala od starostu povolenie otvoriť si školu spevu.

— Nech všade po okolí rozvešajú pútače a nech sa o tom všetci dozvedia, — povedala dedinčanom. — Nech upravia okolie a pripravia cesty, lebo keď sa rozchýri, že ja so svojím krásnym hlasom ráčim dávať lekcie, prídu sem osobnosti zo všetkých krajín.

Siréna chodila krásne upravená a vyparádená, ovešaná náhrdelníkmi z nádherných mušlí, ktoré jej prinášali pstruhy zo svojich ciest a ktoré korytnačky museli veľmi šiplavo navliekať. Vlasy jej narástli také dlhé, že sa pri plávaní rozprestreli za ňou ako zlatý chvost a pokryli celú lagúnu.

Siréna bola šťastná.

ROLLAND, ROMAIN - EMPEDOKLES Z AKRAGANTU

ROLLAND, ROMAIN

EMPEDOKLES Z AKRAGANTU
(Empédocle d’ Agrigente et l’ âge de la haine)

Supraphon, Praha, 1986
edícia Lyra Pragensis (77)
preklad Zuzana Barochová, Jaroslav Pokorný
ilustrácie Josef Kábrt
1. vydanie, 9.000 výtlačkov

eseje, miniknihy, literatúra francúzska
128 s., čeština
hmotnosť 46 g

tvrdá väzba v koži, kolibríkový formát
stav: veľmi dobrý

4,50 € predané

*H-2-8*

Esej o řeckém filosofovi. Doplněno úryvky z Životopisu od Diogena Laertia a Zlomky, které obsahují úryvky básní O podstatě světa a Očistná píseň.







utorok 19. decembra 2017

MUNTHE, AXEL - KNIHA O SAN MICHELE

MUNTHE, AXEL

KNIHA O SAN MICHELE
(The Story of San Michele)

Tatran, Bratislava, 1974
preklad Jozef Telgársky
doslov Július Paštéka
prebal Dagmar Dolinská
5. vydanie (v Tatrane 3.)

beletria, román
348 s., slovenčina
hmotnosť: 413 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, na frontispice neautorské venovanie

2,00 € DAROVANÉ

*konik*

V októbri 1967 uplynulo stodesať rokov od narodenia švédskeho lekára Axela Muntheho, ktorý sa po celom svete preslávil svojou Knihou o San Michele. V čom je čaro tejto knihy, s akými problémami sa v nej autor vyrovnáva, že bola preložená do štyridsiatich rečí, medzi nimi aj do arabčiny, že teda toľko národov prejavilo záujem o jej hodnoty? Kniha o San Michele nie je román. Nie sú to ani pamäti lekára. Je oveľa viac. Je to sugestívny, mohutný a dramatický obraz života, často v jeho najzákladnejšej forme. Je to komentár lekára, umelca a človeka k udalostiam a faktom okolo neho. Je to séria zhustených románov či príhod, plných skvelých postrehov a znamenitých psychologických kresieb, umelecky podaných opisov prírody a jej krás, plných pokojného humanizmu,
podkresleného často zmyslom pre humor. Láska k prírode, k človeku, ku zvieratám je akýmsi spodným tónom celej knihy a rousseauovský návrat k prírode je hybnou silou všetkých autorových počinov. Munthe vedie čitateľa cez študijné roky a svoje prvé lekárske kroky aj spoločenské úspechy v Paríži, cez sny o pokojnom a prostom príbytku medzi jednoduchými ľuďmi na Capri, cez spomienky na rodný kraj a Laponsko, cez strašné epidémie cholery v Neapole a zemetrasenia v Mesine, cez roky, keď pôsobil ako lekár v Ríme, až k splneniu svojich túžob: k postaveniu vily San Michele, svojho vysnívaného príbytku, plného starých umeleckých pamiatok. Sugestívnosť Muntheho rozprávačského umenia očarí každého čitateľa, lebo chápaním života sa prihovára každému človekovi.





16. kapitola / CESTA DO ŠVÉDSKA

Myslím, že som vám už rozprával o chorobe švédskeho konzula, stalo sa to práve v tomto čase, tu je celý príbeh.

Konzul bol milý, pokojný malý muž s americkou manželkou a dvoma malými deťmi. Bol som u neho popoludní. Jedno z detí malo nádchu s horúčkou, ale stoj čo stoj chcelo vstať, aby večer mohlo osláviť návrat svojho otca. Dom bol preplnený kvetmi a deťom bolo dovolené pri tejto slávnostnej udalosti ostať aj pri večeri. Ich matka bola šťastná, že mi môže ukázať dva nežné telegramy, jeden z Berlína a druhý z Kolína, v ktorých oznamoval svoj návrat. Mne sa videli trochu pridlhé. O polnoci poslala po mňa jeho žena, aby som k nej ihneď prišiel. Dvere mi otvoril sám konzul v nočnej košeli. Povedal, že večeru odložili, lebo čakajú na príchod švédskeho kráľa a prezidenta Francúzskej republiky, ktorý mu práve udelil Veľký kríž Cestnej légie. Práve vraj kúpil le Petit Trianon ako letné sídlo pre svoju rodinu. Jedoval sa na ženu, že nenosí perlový náhrdelník Márie Antoinetty, ktorý jej daroval, syna volal následníkom trónu a seba vyhlasoval za Robespierra - folie de grandeur! Deti vo svojej izbe od hrôzy vrieskali, jeho žena bola od bolesti celkom zničená a jeho verný pes od strachu zavýjal pod stolom. Zrazu sa môj úbohý priateľ rozzúril, musel som ho zavrieť do jeho izby, kde rozbil všetko a nás dvoch skoro vyhodil von oblokom. Ráno sme ho previezli do ústavu dr. Blancha v Passy. Slávny psychiater hneď myslel na všeobecnú paralýzu. O dva mesiace sa jeho diagnóza potvrdila, bol to nevyliečiteľný prípad. La Maison Blanche bol pridrahý, preto som sa rozhodol previezť ho do štátneho ústavu v Lunde, malom meste v južnom Švédsku. Dr. Blanche s tým nesúhlasil, vravel, že je to drahý a riskantný podnik, že netreba dôverovať jeho prechodnému pokojnému stavu a rozhodne ho musia sprevádzať dvaja schopní dozorcovia. Odpovedal som, že tá štipka peňazí, čo po ňom ostala, patrí deťom, že cesta musí byť čo najlacnejšia, a preto pôjdem s ním do Švédska ja sám. Keď som podpisoval jeho prepúšťacie listiny z ústavu, dr. Blanche písomne opakoval svoju výstrahu, ale ja som bol múdrejší. Konzula som zaviedol rovno na Avenue de Villiers. Pri večeri bol pokojný a rozumný, ibaže dvoril mamzel Agate, také šťastie nikdy v živote nemala. O dve hodiny sme sedeli v kupé prvej triedy rýchlika do Kolína. Vtedy ešte vlaky nemali chodby. Náhodou som bol lekárom jedného z Rotschildovcov, majiteľov Chemin de Fer du Nord. Preto bol vydaný rozkaz, aby nám všemožne uľahčili cestu a sprievodcovia nesmeli nás rušiť, lebo môj pacient sa mohol podráždiť, keby videl cudzieho človeka. Ináč bol pokojný a poslušný, a tak sme si ľahli spať. Zobudil ma stisk šialenca na hrdle. Dvakrát som ho odrazil, dvakrát na mňa skočil pružne ako leopard a skoro ma zahrdúsil. Pamätám sa ešte, že som ho celou silou ovalil po hlave, takže odpadol omráčený. Keď rýchlik prišiel ráno do Kolína, našli nás oboch skoro bez vedomia na dlážke. Zaviezli nás do hotela Nord, kde sme si obaja poležali dvadsaťštyri hodín, každý vo svojej posteli, ale v jednej izbe. Lekárovi, ktorý mi prišiel zašiť ranu, som musel povedať pravdu: konzul mi takmer odhryzol ucho; nato nám majiteľ odkázal, že bláznov v hoteli nestrpí. Rozhodol som sa cestovať ďalej do Hamburgu raňajším vlakom. Po celej ceste do Hamburgu bol milý, a keď sme sa viezli mestom na stanicu v Kiele, spieval Marsellaisu. Bez nehody sme nasadli na parník do Korsueru - vtedy to bolo najrýchlejšie spojenie medzi pevninou a Švédskom. Dve míle od dánskeho pobrežia zablokovali náš parník ľadové kryhy, hnané prudkým severákom od Kattegattu, čo sa v tuhej zime často stáva. Viac ako míľu sme museli kráčať peši po plávajúcich kryhách, pričom sa môj priateľ skvele bavil. Napokon nás na otvorenom člne zaviezli do Korsueru. Keď sme vchádzali do prístavu, môj priateľ skočil do mora a ja za ním. Keď nás vylovili, sedeli sme v nekúrenom vlaku až do Kodane, šaty sme mali zmrznuté na ľad, temperatúra bola dvadsať stupňov pod nulou. Zvyšok cesty sme prekonali dobre, studený kúpeľ, ako sa zdalo, bol priateľovi na osoh. Hodinu po príchode do Malmö odovzdal som priateľa na stanici v Lunde dvom ošetrovateľom z blázinca. Dal som sa odviezť do hotela - vtedy bol len jeden hotel v Lunde - a pýtal som si izbu a obed. Povedali mi, že obed dostanem, ale izbu nie, lebo všetky izby sú obsadené členmi divadelnej skupiny, ktorá na radnici usporiada večer slávnostné predstavenie. Kým som jedol, čašník doniesol s veľkou pýchou program večerného predstavenia Hamleta, tragédie od Williama Shakespeara. Hamlet v Lunde! Pozrel som na program:

HLAVENKA, JIŘÍ - PRVÉ KROKY S POČÍTAČOM

HLAVENKA, JIŘÍ
SAMŠUK, PETR

PRVÉ KROKY S POČÍTAČOM

Computer Press,
2. doplnené vydanie
preklad Bohuš Plaucha, Martin Beneš
ilustrácie Vlasta Baránková
ISBN 80-85896-51-6

príručky, počítače,
104 s., slovenčina
hmotnosť: 162 g

mäkká väzba
stav: veľmi dobrý

0,80 €

*konik*  in **S1P**

Čo je to osobný počítač a ako pracuje? Ako sa ho naučím používať ja, počítačový antitalent? Čo je vo vnútri počítača a čo k nemu môžem pripojiť? Ako sa počítač spúšťa a ovláda? Čo je to operačný systém a ako sa s ním pracuje? Ako sa obsluhuje tlačiareň? Na čo slúži Windows a ako sa ovláda? Aké existujú iné programy a ako pracujú? Čo mám robiť, keď ma počítač neposlúcha? Kde nájdem ďalšie informácie a ako ich používať?

Počítače sú veľmi zložité a zároveň jednoduché. Zložité sú vtedy, pokiaľ ich neovládate; služobníkom plniacim dychtivo každé vaše prianie potom, keď im porozumiete a začnete ich ovládať. Aby ste sa rýchlo dostali do ďalšiej kategórie a osobný počítač pre vás nebol záhadou sa postará táto kniha. Je určená pre začiatočníkov, ktorý sa ešte boja stlačenia tlačítka. Veríme, že s touto knihou rýchlo zvládnete základné ovládanie počítača a môžete absolvovať zaujímavú školu: prácu s programom, operačným systémom Windows, ovládanie tlačiarne, monitoru, myši a klávesnice... Na konci čítania tejto knihy, ktoré by malo byť viac zábavou ako nudným štúdiom, by vás už nikto nemal označovať ako počítačových laikov: Mali by ste byť úplne pripravený na zvládnutie ďalších, zložitých programov a úloh. Nie je potrebné hádať, či vás počítače zaujímajú alebo nie: Odpovedali
ste "áno" tým, že ste vzali túto knihu do ruky. Doporučujeme vám ju nie dlho odkladať: Najlepším pomocníkom sa stane vtedy, keď bude čo najbližšie vášho počítača.







LAZOŇ, ONDREJ - PAVČINA LEHOTA

LAZOŇ, ONDREJ

PAVČINA LEHOTA
História obce a jej okolia

TeLeM, Liptovský Mikuláš, 1992
obálka Pavel Lazoň
ISBN 80-901404-0-8

monografie, história,
152 s., čb fot., slovenčina
hmotnosť: 379 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: výborný

5,00 € PREDANÉ

*konik* in **S2Z**









KATECHIZMUS

KATECHIZMUS
učebnica rímskokatolíckej náboženskej výchovy

Spolok sv. Vojtecha, Trnava, 1986
3. vydanie
ilustrácie J. Nagy

náboženstvo
312 s., slovenčina
hmotnosť: 435 g

tvrdá väzba
stav: väzba uvoľnená

0,50 € PREDANÉ

*konik*





ROUBAL, PAVEL - JAK NA POČÍTAČ - KRESLENÍ A GRAFIKA I.

ROUBAL, PAVEL

JAK NA POČÍTAČ - KRESLENÍ A GRAFIKA I.
v programech CorelDraw a Zoner Callisto

Computer Press, Praha, 2001
ilustrácie Jakub Dvorský
obálka Martin Sodomka, Petr Klíma
1. vydanie
ISBN 80-7226-434-6

príručky, počítače
84 s., čeština
hmotnosť: 103 g

mäkká väzba
stav: chýba posledná časť zadnej obálky

ZDARMA

*konik*  in **S3P**


nedeľa 17. decembra 2017

KUNCEWICZOWÁ, MARIA - PRÍMERIE S DIEŤAŤOM

KUNCEWICZOWÁ, MARIA

PRÍMERIE S DIEŤAŤOM
TVÁR MUŽA
(Twarz mężczyzny)

Tatran, Bratislava, 1977
edícia Svetová tvorba (122)
preklad a doslov Miroslava Wlachovská
prebal Pavel Blažo, Miloš Urbásek
1. vydanie, 25.000 výtlačkov

beletria, novela
148 s., slovenčina
hmotnosť: 240 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: veľmi dobrý

0,40 €

*konik*in **O1**

Významnú poľskú spisovateľku Mariu Kuncewiczowu poznajú slovenskí čitatelia z dvoch vydaní úspešných románov Cudzinka a Tristan 1946. Obidva romány si podmanili čitateľov okrem iného tým, že sú hojne napojené z prameňov autorkinej životnej skúsenosti, a to jednako ženy--matky i emancipovanej umelkyne-spisovateľky. Do tretice k týmto knihám teraz pripájame dvojnovelu Tvár muža a Prímerie s dieťaťom z prvého obdobia jej tvorby.

Dvojnovelu so zreteľom na tému a motívy možno zaradiť do okruhu tzv. ženskej literatúry. Pravda, o tvorbe M. Kuncewiczowej v súvise so ženskou literatúrou možno hovoriť iba v tom zmysle, že čerpá zo životných pocitov a skúseností, ktoré môže prežiť len žena. Lebo inak sa so ženskou otázkou vyrovnáva nežensky otvorene, priam mužne.

Tvár muža (1928) výstižne možno charakterizovať ako zápisník dievčenskej duše, ktorá túži po porozumení a vlastne i po láske, hoci ešte len tuší, čo to je. Autorka analyzuje lásku vo veľmi jemnom psychologickom pradive, ktoré splieta na príbehu dozrievania a prebúdzania varšavskej gymnazistky a potom na príbehu jej prvej — nešťastnej — lásky, už ako krakovskej poslucháčky filozofie, až po tú ozajstnú, osudovú lásku, končiacu sa manželstvom.

Titulná próza Prímorie s dieťaťom (1927) je psychologickou štúdiou materstva. V citlivom, ale psychologicky hodnovernom podaní autorka predstavuje ženu, ktorá nie je od prvej chvíle tehotenstva šťastná a nadšená, dieťa pokladá za tragický zásah do svojho života. Až postupne, ako dieťa rastie a osamostatňuje sa, matka sa s ním „zmieruje“ a začína ho mať rada opravdivou materinskou láskou.

Táto kniha psychologických noviel jasne naznačuje a vyznačuje osobitosť prózy Marie Kuncewiczowej. Navyše priam dýcha neopakovateľnou atmosférou Varšavy a študentského Krakova z prvých desaťročí nášho storočia.





Na opačnej strane bytu otvorila balkónové dvere. Vyniesla na balkón stoličku a sadla si — s Ibanezom pod pazuchou.

Svetlo, na námestí zapĺňajúce priestor medzi činžiakmi, tuhlo v zlaté jazierko. Ľudia sa brodili ťažkými vlnami jesene, kúpali sa v smiechu, s vypätím síl sa plavili horúčavou. Zo dna vystupoval čmud, hustý zápach. Všetkými smermi sa ako bystrušky hmýrili autá. Keď chlapi prechádzali cez cestu, tmavé nohavice sa im nervózne spájali a rozpájali; ženy, ovinuté štólami a vôňami parfumov, kráčali svižne. A električka, podobná červenej šťuke, podchvíľou rozháňala dav svojím zvonením.

Bola nedeľa. V drožkách sa honosili rodiny vo veľkých i malých klobúkoch; kostnaté kobyly ich viezli do Alejí a biče trčali pri kozlíkoch ani tenučké stožiare.

To mravenisko sa plazilo, plávalo, skackalo k svojim sviatočným lavičkám, poliatym limonádou. Septembrový vzduch — napriek benzínovým výparom — bol lahodný a taký nevládny, že priam meravel.

Terezka sa dívala zo štvrtého poschodia a myslela si: „Nepôjdem. Nikam s nimi nepôjdem. Načo.“

V izbe zazvonil telefón. Dlho drnčal, kým sa konečne neozvalo smerom od kuchyne Zoškino šuchtanie.

Slečna? Áno, je.

Nie, nie som doma, Zoška, povedz, že nie som doma ...

Prepáčte, slečna nie je doma.

Vtedy jej kdesi hlboko v srdci ožili krakovské telefonáty. Bujaré, rôznofarebné oko smiech. Prv než sa ticho stihlo rozochvieť, slúchadlo sa už hlásilo o slovo. A každý návrh hol dôležitý, každý oznam veselý, na všetko striehol čas, akoby práve a jedine na to stvorený. Zakaždým, keď Anatol zvolával schôdzu, zo zvoniacej skrinky vystupoval dôležitý tón ako belasý duch. Po ceste na Grodzkú sa potom s príjemným úsmevom vyhýbala starenke, decku na krivých nôžkach, ba aj vypasenému elegánovi — „moje ruky už možno zakrátko odtisnú balvan, čo nám zakrýva pravdu“.

Leto uplynulo. Nádherné krakovské šťastie isto vysychá v rukách zlých záhradníkov. A dôležité veci ledva tlejú na apoštolských perách. Od času, keď jej tak dobre padlo pobudnúť na ulici a spod bremena blaženosti hľadieť na nohy tancujúce alebo bez prestania kráčajúce za svojou biedou, od čias tejto činorodej radosti uplynuli dva mesiace strávené na vidieku.

Terezka spoznala slnko.

V okolí dvora boli iba hlboké lesy a žili v ňom iba traja starí ľudia, ktorí nevychádzali za jeho ohradu.

Ale na poľanách, v trávnatých zátokách si voľkalo slnko

nahé, desivo blízke. Dlho Terezka nevedela, že je práve také. Myslela si, že je milé a trblietavé ako staniol, ktorý si kedysi schovávala po zošitoch. (Rozostúpia sa chmáry

obrovské sivé strany — a zrazu sa tam zatrbliece ako milá hračka.) Toľké roky hrávala takto do ruky slnko roztiahnuté do žltých pásov, rozdrobené na malé kúsky . . .

Neskôr si myslela, že slnko je božský semafor, signalizujúci počasie.

Až tohto leta podišlo k nej samo a bolo desivé, sladšie ako med. Nemohla zniesť šaty medzi svojím a jeho telom.

Jedného júlového rána bolo také ozajstné, že cítila na prsiach aj na ústach jeho tvrdé a horúce dotyky. Zatvorila oči — a ono, celé chlpaté a lesklé ako dajaké nadpozemské zviera zvalilo sa na ňu. Čosi husté, sladké jej zalepilo ústa, nemohla prehĺtať sliny, kolená sa jej chveli, boli čoraz slabšie a slabšie . . .

Kdesi neďaleko zrazu čosi čuplo (zrejme smrekovec striasol zo seba šušku). Terezka sa strhla a bezhlavo sa rozbehla do húštiny. Keď konečne zastala, aby sa — doráňaná ihličnatými konármi — poriadne nadýchla, naplnila

sobota 16. decembra 2017

BAZIN, HERVÉ - VRETENICA V HRSTI

BAZIN, HERVÉ

VRETENICA V HRSTI
KONÍK DOSKÁKAL - KUVIK DOKUVIKAL
SPOVEĎ DIEŤATA SVOJHO VEKU
(Vipére au poing - La mort du petit cheval - Cri de la Chouette)

Pravda, Bratislava, 1987
edícia Knižnica laureátov Leninovej ceny
preklad a doslov Blahoslav Hečko
prebal Ľudmila Karásková
1. vydanie, 15.000 výtlačkov
075-081-87

beletria, román,
560 s., slovenčina
hmotnosť: 591 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

PREDANÉ  in **S3Z**

*konik*

Hervé Bazin (1911) - laureát Medzinárodnej Leninovej ceny za upevnenie mieru medzi národmi (1980), člen Svetovej rady mieru, predseda Goncourtovej akadémie — je v súčasnosti najvýraznejším predstaviteľom realistických tradícii vo francúzskej literatúre.

Vydanie prvého Bazinovho románu Vretenica v hrsti (1948), ktorá sa stala základom voľnej trilógie o rodine Rezeauovcov, vyvolalo vo Francúzsku literárny škandál. Mladý hrdina, neskrotný a buričský Ján, ktorý nesie všetky črty mladého spisovateľa Bazina, sa vzoprie proti svojej feudálno-buržoáznej rodine, a hlavne proti tyranskej, chamtivej a citovo chladnej matke vychovanej v prísnej katolíckej morálke.

Jánov osud po odchode z domu, keď sa definitívne odpúta od buržoáznych predsudkov, vykresľuje Bazin v druhom románe Koník doskákal (1950). V období dospievania sa prebíja životom sám a objavuje neznámu hodnotu - lásku.

Jeho vzťah k vlastnej mladej rodine ostro kontrastuje s falošnou morálkou, ktorou sa muselo sýtiť jeho detstvo a chlapčenstvo.

V treťom románe Kuvik dokuvikal (1972) ho nachádzame o dvadsať rokov staršieho, obohateného o skúsenosti z desiatky zamestnaní, ktorými musel prejsť, aby si ubránil duchovnú aj materiálnu neodvislosť v živote plnom prehier a víťazstiev. Ján sa stane spisovateľom, vzorným otcom početnej rodiny, kde všetci členovia cítia voči sebe úctu a lásku.

Vtedy sa vyrovnáva s trpkou minulosťou a pomerí sa s matkou, ktorá až smrťou zruší legendu obludnej matky.

Rezeauovská trilógia má v Bazinovej tvorbe zásadný význam a tvorí oblúk, ktorým autor preklenul štvrťstoročie zápasu o ľudskú dôstojnosť.

Podobne v celom svojom diele obraňuje demokratické ideály, nekompromisne podrobuje kritike meštiacke vzťahy všeobecne a buržoáznu rodinu osobitne, pričom majstrovsky demaskuje psychológiu jej predstaviteľov.

Hervé Bazin patrí k najčítanejším a najprekladanejším francúzskym prozaikom. Azda aj preto, že jeho romány-spovede hľadajú pevné životné istoty a vyžarujú autorovo presvedčenie, že umenie pomáha ľuďom žiť.





/16 / - Ždiebik, zavolaj svojho najstaršieho brata. Na počesť svätého Jakuba mu zruším zvyšok trestu.

Otec čakal do poslednej chvíle. Mal plné náručie bengálskych ruží, ktoré sme mu podávali podľa rodinnej tradície jednu po druhej. Chvíľa, ktorú si v slabosti zvolil, nezniesla nijakú námietku. Ani Svindiva neprotestovala. Bleskový pohľad, ktorým ma prepálila, mi však naznačil, že nie je ochotná sadnúť na lep. Zo svojich vyziabnutých ňadier, ktoré si zbytočne sťahovala podprsenkou, vytiahla pomaly kľúč od Frédieho izby a podala mi ho.

- Rypoš, budem rada, ak si svojho skvelého kompána pôjdeš vyslobodiť sám!

Toto priezračné súvetie oznamovalo zmenu kurzu. Odteraz sa proti mne obracia nepriateľ číslo jeden, a preto bude proti nemu každá zbraň dobrá.

Až doteraz sa drakuľa uspokojila s tým, že pri najmalichernejšom priestupku robila z komára somára, tisícerými výmyslami komplikovala domáci poriadok a vo dne v noci bedlila nad najprísnejším dodržiavaním všetkých príkazov. No doteraz si netrúfala siahnuť po lži a ohovárke, tých dvojsečných zbraniach, ktoré sa niekedy obrátia proti ich používateľovi. Slovom, doteraz nikdy nezabudla, že svoju moc odvádza z poslania matky, poverenej Bohom a spoločnosťou vychovávať nás podľa najlepších zásad všetkých veľkých P a tešiacej sa v očiach spoločnosti priaznivému predsudku, ktorý je bytostne daný všetkým matkám. Dávala si teda dobrý pozor, aby sa nedala strhnúť pohnútkami pomsty, zachovávala formu, vyzdvihovala všetky kresťanské, právne a sociálne zámienky, slovom, opierala svoju prísnosť o berlu spravodlivosti. Odteraz sa to diametrálne zmení. Čas nalieha. Sme na pochode k šestnástemu, k pätnástemu a k štrnástemu roku života... Čísla stúpajú zo dňa na deň, z týždňa na týždeň, z mesiaca na mesiac, stúpajú proti nej práve tak, ako stúpajú naše hlavy a plecia. Drakuliným neodvratným osudom je, že ju čoskoro porazí naša mladosť, ktorá sa u Frédieho začína prejavovať tak, že si vypožičiava od otca žiletku. Naše mladé svaly, naše prvé chĺpky pod nosom a na brade, naše mutujúce vlkolačie hlasy, to je bezohľadný vpád do jej práv, samá nemá urážka, ktorú treba v zárodku potrestať. Sme ešte vždy jej deti, sme ustavične jej deti, ktorým priznáva jediné právo: poslúchať a slúžiť ako pokusné králiky pri uplatňovaní jej mocenskej svojvôle, pri presadzovaní jej výsad (čo je pre Svindivu istým druhom športovej gymnastiky na spevňovanie autority). V ničom sa s ňou nedá dohodnúť. Občianska vojna už zaplavila dom.

Týždeň, ktorý nasledoval po otcovom sviatku, bol neznesiteľný. Vydráždená ako pavúčica, ktorej práve vymietli pavučinu, začala Svindiva súkať nitky na všetky strany. Ziapala pre každú maličkosť. Ždiebik dostal tri dni väzenia pre odtrhnutý gombík. Vari si ten malý udavač, terorizovaný z jednej i z druhej strany, netrúfal už nikoho udávať? Kalamár s atramentom prevrátený v nepozornosti na môj zemepisný zošit vyniesol aj mne tri dni internácie vo vlastnej izbe. Svindiva dokonca žiadala výprask lieskovicou. Ale abbé posmelený pánom Rezeauom odmietol výkon trestu realizovať.

- Nedajme sa strhnúť. Trest musí byť úmerný vážnosti previnenia.

Napaprčená Svindiva sa mi odvtedy ustavične lepila na päty. Keď som mal prejsť popred jej dvere, vrhla sa znezrady predo mňa a revala:

-Tak ty nedáš matke prednosť?!

A dokonca to narafičila tak, že mi náročky vrazila do lakťa.

- Fagan nevychovaný! To mi robíš naschvál! Naskutku ma popros o ospravedlnenie!

S úsmevom som jej vyhovel:

- Prosím o ospravedlnenie, matka.

Práve tak ako ja aj vy cítite, že táto väzba nie je správna. Vystihuje však stupeň dvojzmyselnej prefíkanosti, na ktorej




SMREK, JÁN - VERŠE VYBRANÉ

SMREK, JÁN

VERŠE VYBRANÉ
Výber z kníh Cválajúce dni, Božské uzly, Iba oči, Básnik a žena, Zrno, Hostina, Studňa

Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, Bratislava, 1954
edícia Naša tvorba (8)
1. vydanie, 3.000 výtlačkov
9-652/54-I.

poézia
392 s., slovenčina
hmotnosť: 363 g

tvrdá väzba
stav: dobrý, bez prebalu, na patitule nautorské venovanie

3,90 €

*konik* in **O2**





Holandia

Jak tváre britských lordov 
schladol a zžĺknul buk.
Do záveterných fjordov 
stiahol sa morský vlk.

Šíre keď vodstvo sveta 
náhle sa vzbúrilo, 
pár bludných Holanďanov 
na breh sa vrátilo.

Lež tí, čo sto ráz zvládli 
už vlny Lamanšu, 
zas napli plachty, 
lode pustili do maršu.

Klobúkom zamával som 
od hraníc na sto míľ 
a na holandské polia 
hrsť smiechu rozhodil.

Kam som len vrhol oči, 
v rapkavom galope 
veterný mlyn sa točil — 
tri-štyri na kope.

Hľadám tu Don Quijota 
pri každej mlynici — 
dnes v drevákoch sa motá, 
v rybárskej čapici.

Kráv čiernych hlávky nežné, 
kukám im do tlamy, 
ony jak pastier bičom 
plieskajú chvostami.

Colník mi zastal cestu.
Odstúp! — nič nechcem skryť, 
kráľovnej vašej mestu 
idem sa pokloniť!

Ó, kráľovná je zdravá 
a nič jej nechybí,
na morskom brehu spáva, 
na chrbte veľryby!

Viem, vaša kráľovná je 
zázračný ženský tvor, 
môže si diamantmi 
vydláždiť celý dvor.

Jej ríša nemá 
ani pol tucta chudákov, 
tu rastú tulipány 
namiesto zemiakov.

Ženy si v paráde tu 
chodia jak pávice, 
pre všetky svadby sveta 
chystajú kytice.