Vitajte v mojom antikvariáte!

Chcete mať prehľad o najnovších prírastkoch? Zadajte svoju e-mailovú adresu do kolónky "Prírastky kníh na e-mail" v ľavom stĺpci a na váš e-mail príde maximálne jedna správa denne.

Alebo sa staňte členom stránky na Facebooku.
https://www.facebook.com/groups/ripakovantikvariat/
Vyberte si to, čo je Vašej duši najbližšie.

Ak sa Vám niečo zapáči, napíšte mi na
riporipo@gmail.com
Postup bude nasledujúci :

a.) uveďte tituly, o ktoré máte záujem
b.) uveďte Vašu adresu, prípadne telefón
c.) skontrolujem dostupnosť kníh a následne vám pošlem pokyny na platbu vopred. Na dobierku, po zlých skúsenostiach, neposielam.
d.) Dáte mi avízo o zrealizovaní platby.
e.) Po obdržaní platby na môj účet vám knihy do troch dní posielam

Jednoduché, však? )

ANTIKVÁRIUM (magyarul)

Ha Magyarországról van, és bármelyik könyv érdekelné, kérjük írjon a riporipo@gmail.com címre. A könyvek küldhetök postán. Ha átutazóban van Kassán, a megrendelt könyveket személyesen is átveheti.

streda 24. mája 2017

ÚSKOČNÝ MILENEC

ÚSKOČNÝ MILENEC
Talianske renesančné novely

Tatran , Bratislava, 1979
edícia Výber (44)
preklad Dominik Jarábek
ilustrácie Dušan Polakovič
predslov Dominik Jarábek
prebal Pavel Blažo
1. vydanie, 27.000 výtlačkov

próza krátka, novela, literatúra stredoveká, literatúra talianska,
480 s., slovenčina
hmotnosť: 1025 g

tvrdá väzba s prebalom

2,00 € stav: dobrý *lupev*belx*
1,00 € stav: dobrý, bez prebalu *mipet3*belx

Milý prior,“ hovorí Florenťan Berto Folchi, ktorého práve drsne vyrušili pri ľúbostnom dobrodružstve, „porozprávam vám najkrajšiu novinku, akú ste kedy počuli.“ A tu sa novela definuje sama. Niečo sa stalo, priamo medzi nami, v našom strede, v dedine pri Florencii, niečo celkom všedné: dvaja sa milujú vo vinici, okoloidúci pocestný má smäd a chce si ukradnúť trochu hrozna, pri skoku cez múrik narazí na chrbát milencovi, zlodej sa vydesí, rozkričí, zburcuje sa dedina krikom i zvonením — slovom, dosť látky na „novellu“, ktorú treba len dorozprávať. Rozpráva sa niečo,, čo sa naozaj stalo a čoho sme svedkami prostredníctvom Bertovým, a naše potešenie vzniká z toho, že sa na udalosti zúčastňujeme. Nastáva tu priamy vzťah: látka — rozprávač — poslucháč (čitateľ) — a my sme doň vtiahnutí aj po stáročiach.

Franco Sacchetti píše svojich „Tristo noviel“ v rokoch 1392 až 1398, Giovanni Fiorentino svojho „Ťulpasa“ okolo roku 1378, Giovanni Sercambi „Novely“ okolo roku 1400. V tomto období je novela ešte celkom mladým, ani nie polstoročným prozaickým útvarom. Veľkým vzorom všetkých novelistov a začiatkom nového literárneho žánru je „De-kameron“ (r. 1348) Giovanniho Boccaccia. Francesco de Sanctis v Dejinách talianskej literatúry nazýva Dekameron „katastrofou alebo revolúciou“. A ide tu skutočne o zvrat všetkých doterajších literárnych predstáv, ak sa odrazu čosi všedné, každodenné pokladá za súce a hodné, aby sa to vyrozprávalo. Novela si však svoje miesto ešte nezaistila. Starnúci Boccaccio sa trýznil pochybnosťami a úzkosťami, či mal vôbec právo napísať také pozemské dielo. A Franco Sacchetti, jeden z prvých Boccacciových obdivovateľov a nasledovateľov, označuje dielo tohto „vynikajúceho florentského básnika“ ako vec nízku (teda neduchovnú).

Aj používanie vulgárneho, ľudového jazyka možno nazvať odvahou. Dante a Petrarca básnili síce v jazyku vulgárnom, hoci spisovnou rečou bola ešte latinčina, ale bol to jazyk očistený a zušľachtený, ľubozvučná, pekná reč,

ktorá sa vyvinula z toskánskeho nárečia. Tu však ide o najsvetskejšie všedné príbehy, ktoré sa rozprávajú všednou rečou podfarbenou nárečím. A práve v tomto čase, keď novelisti začínajú svoje diela, dvíhajú humanisti, myslitelia a umelci tejto slávnej epochy v Petrarcovom duchu hlas a vyzdvihujú grécku a rímsku antiku, ich autorov i jazyk a odsudzujú hrubý vulgárny jazyk.

Podľa humanistov literárne hodnoty spočívajú najmä v tradícii. Novela nemá v zámere a v sebe samej nič podobné. Je nová a hovorí o novom, rozpráva príbehy, ktoré zodpovedajú miere vlastnej skúsenosti. Novela si nevytyčuje nijaký symbolický alebo alegorický význam, ako to robila stredoveká literatúra, rozpráva, čo sa deje a čomu sa možno zasmiať. Napríklad Berto Folchi v Sacchettiho novele spozná sedliačku, ktorá sa mu páči. Aj Berto sa páči jej a ide len o to, aby si našli vhodné miesto, a keď si ho nájdu, oddávajú sa bez okolkov. Túžba a láska sa stotožňujú, láska sa uskutočňuje v oddaní. Nerobia si nič z toho, že žena je vydatá, lebo elementárny cit — ako elementárny život a zážitok vôbec — nedbá na mravné predpisy. Všetko ide rýchlo, ako dačo celkom prirodzené.

Vyrozprávaním Bertovej príhody sa však Sacchettiho novela nekoná. Lebo až teraz nastupuje praktický rozum v postave priora Ocu, ktorý vyhlási vinicu za nebezpečnú — veď v nej vládne ropucha — a kúpi ju za bagateľ. Hlúposť jedného nahráva do rúk druhému. Oca, ktorý sa vyzná v obchodovaní, je pre novelu taký charakteristický ako dvojica objímajúca sa za múrikom. Takmer vo všetkých novelách tohto obdobia nachádzame súčasne s radosťou zo zmyselnosti aj životný postoj zameraný na praktickosť a zisk. Boccaccio to zachytil v sto príbehoch, zarážajúco rozmanitých, ale prenikanie tejto tematiky sa tým len začalo a v nasledujúcich dva a pol storočiach v Taliansku pokračuje.

exemplár bez prebalu







PREŠIBANÝ MLÁDENEC
O MESSEROVI ADORNOVI SPINOLOVI
A JEHO SYNOVI ANDRIOLOVI, KTORÝ SA ZAĽÚBI DO MONNY
CARY DEGLI ADORNI.

V MESTE JANOVE ŽIL ISTÝ messer Adorno Spinola, ktorý mal jediného syna menom Andriolo. Tento Andriolo, rozmaznávaný otcom, bol zle vychovaný, ale zato od prírody múdry. A keďže nechcel nič vedieť ani o obchode, ani o iných povolaniach, aby si zarobil, a všetky jeho myšlienky a túžby sa zameriavali iba na ľúbostné pletky a na mrhanie peňazí, spôsoboval veľké starosti otcovi, ktorý bol starý, bohatý, z dobrého domu a mal len tohto jediného syna.

Z lásky mu odpúšťal všetko, ale bol hlboko zarmútený nad nevydareným, naničhodným synom.

Andriolo zotrvával pri takomto spôsobe života, až sa jedného dňa zaľúbil do mladej vdovy, ktorá sa volala madonna Cara degli Adorni. Bola krásna ani slnko, bohatá, z dobrej rodiny a zapáčila sa mu na prvý pohľad. Madonna Cara, ktorá nič nespozorovala, chodievala vo sviatočné dni so svojou slúžkou počestne do kostola a vo všedné dni zostávala počestne doma. Andriolo, ktorého láska zasiahla ako úder blesku, sledoval madonnu Caru na každom kroku. A keď zostávala doma, celý deň strážil slušne pred jej domom. Ale ani tak madonna Cara nezbadala, že je Andriolo do nej zaľúbený.

Keď to tak pokračovalo dlhší čas a madonna na Andriola ani len priateľsky nepozrela, v duchu si vravel: „Keby som mal peniaze, mohol by som ju mať. A pretože tu ide o lásku, nebolo by na tom nič zlého.“ A ako tak rozmýšľal, rozhodol sa, že čestným spôsobom získa od otca peniaze.

Pri prvej príležitosti, ktorá sa mu naskytla, povedal otcovi:

— Otče, viem, že si zo mňa robia posmech, lebo som nenapraviteľný leňoch. Vzhľadom na vašu dobrú povesť v Janove mal by som sa už aspoň z úcty k vášmu veku pričiniť o dobrý skutok. Aby som umlčal ľudí, ktorí o mne nepekne hovorili, chcel by som, otče, vyplávať na more a konať